Transsibírska magistrála alebo krížom cez Putinove Rusko

Hneď na začiatku pár možno nudných údajov, ale podstatných. Transsibírska magistrála je najdlhšia železnica na svete s celkovou dĺžkou 9 288 km. Každý ju pozná ako trať medzi Moskvou a Vladivostokom, ale takisto na trase Moskva a turkménsky Ašchabad či trasa medzi Moskvou a Pekingom.

Pre turistov je najviac lákavá časť Moskva – Peking cez Mongolsko. Je to železnica, ktorú začal výrazne stavať ruský cár Alexander III. (1881 – 1894) a chcel ju využiť ani nie na zlepšenie dopravy ruského obyvateľstva, ale skôr ako vojenský symbol na prepravu vojakov. Železnica, cez ktorú sa každodenne vydávajú stovky ľudí. Aká vlastne je? Je to zábava, alebo len nudné pozorovanie jednotvárnej krajiny cez ruské sklo za neustáleho tt tt…

Keď som niekomu povedal, že idem na transsibírsku magistrálu, mal skôr pocit, že sa unudím. Veď ísť 77 hodín do Irkutska a vidieť len brezy a brezy a keby ste sa zobudili o tri dni viac-menej vám nič neutečie, lebo za oknom sú opäť brezy. A do toho tajga, brezy, tajga a kalíštek vždy prítomnej vodky. Staršia generácia si pamätala skôr staré špinavé vlaky s nikdy neusmiatou ruskou dežurnou, ktorá mala zrastené obočie ako Brežnev, a že je v každom vagóne samovar. Toto sú už naivné predstavy. Okrem tých briez a tajgy a briez a vodky. Každá cesta začína na stanici. Keď sa spomenie stanica, vybavíme si niečo neútulné, špinavé a smradľavé. Rusko nemusíte mať radi, ale jednu vec im musíte priznať. Tie stanice sú nielen veľkolepé, priestranné, ale aj na to množstvo ľudí neskutočne čisté. Všetky boli postavené za čias Stalina a keďže Stalin chcel mať všetko väčšie a krajšie ako to imperialistické západné, aj stanice podľahli tomuto veľkolepému plánu. Sú ako katedrály, len miesto svätých obrázkov sa na vás usmievajú budovateľské obrazy šťastnej robotníckej vrstvy s pšenicou v rukách a nad nimi svieti jasná červená hviezda pod múdrym pohľadom strýka Stalina. Nie, nie som redaktor Rudého práva, ale trošku sa vtedy prenesiete do časov nedávnych.

Slávny vlak Russia je pripravený na stanici Jaroslavskaja a miesto večne neusmiatych dežurn sú tu vždy usmiate anglicky hovoriace pracovníčky ruských železníc. Ale keď oprášite ruštinu, úsmev sa ešte viac zväčší a pomocná ruka príde ešte radšej. A vlak? Že sa vám vybavia tie naše upotené? Tento je čistučký a cestujete na úrovni. Okrem klimatizácie, rozhlasu, teplej vody, fungujúcich služieb a neustáleho čistenia toaliet aj čistá posteľná bielizeň. Veď budete cestovať dlho a tak sa treba starať a už neplatíte ľudovú cenu, za ktorú ste všetci rovnako museli cestovať. Kupé je po štyroch a dokonca je v ňom aj televízia. Niekto sa spýta: „A čo reštauračný vozeň?“ Je, ale je zbytočný! Všade, kde vlak zastaví, sa dá vystúpiť a od miestnych nakúpiť či už domáce pelmene, upečené kuriatko či pirôžky s miasom či s kartožkou. Je to rovnaké, ako keby ste si doma chceli zarobiť, a to, čo si doma varíte, idete predávať na stanicu. Máte teda aj gurmánsky zážitok! Len, prosím, nekupujte údené veci, to je potom nikým neodstrániteľný puch do konca cesty. Ale keď chcete boršč, tak nech sa páči do reštauračného vozňa. Vlak sa rozbieha a my máme pred sebou 77 hodín do Irkutska. Vlak sa všade riadi moskovským časom, lebo kto má tušiť, kde ste prešli danú časovú zónu. Prvá vodka, prvé zoznámenie sa. A toto je presne to, kvôli čomu sa cestuje. Aby ste spoznali širokú ruskú dušu a spoznali Rusko. Zabudnite na výstavné skrine Moskvu a Petrohrad, ktoré sú také vzdialené od ostatnej časti Ruska asi ako Somálsko od USA.  Tu spoznáte príbehy, realitu, veselých, ale aj smutných a utrápených Rusov.

„A vy kam cestujete?“ „K moru,“ začala rozprávať rodina, keď sme opustili Moskvu. „A kam k moru?“ „No predsa do Vladivostoku!“ Len si predstavte, sedem dní cesta tam, sedem dní pri studenom mori a opäť sedem dní naspať s celou rodinou a s pobaleným proviantom. „A vy, Voloďa, ste odkiaľ?“ „Nuž len cucut od Moskvy. Len 800 km…“ Ruské chápanie vzdialenosti je iné. Neraz sa niekto popálil, keď sa spýtal Rusa ako ďaleko má ísť. Tu za rohom… a išiel pol dňa…

Vlak stojí každý deň tak päťkrát a na rôzne dlhé obdobie. Niekde päť minút a niekde aj dve hodiny. Niekto má predstavu, že by sa rád išiel pozrieť do veľkých ruských miest, ale keď prekročíte Ural, zistíte, že tie ruské mestá ako keby jedna mater mala. Sovietski plánovači milovali betón s betónom a od roku 1991 sa s tými mestami ale vôbec nič nerobilo. Omsk, Tumen, Krasnojarsk… Len názvy prezrádzajú, že betón bol rozliaty inde. Tu natrafíte na realitu. Moskva je na tisíce rokov vzdialená. Bohaté a luxusné obchody odrazu vystrieda postupná chudoba. Omsk vyzerá ako rozbombardovaná Petržalka. Čo vás však určite nadchne, je prechod cez železničné mosty ponad široké ruské rieky. Volga, cez ktorú sa plavili Vikingovia, uralská Kama, Irtis, Ob, Jenisej, kde Čechoslováci stavali nejednu priehradu. Široké sú tak ako ruská duša. Rus vám rád dá aj to posledné, len o politike sa baviť nesmiete. A či Rus pije? Áno, vypije veľa, ale aspoň zajedá a nie ako Slovák: šup do seba, nech to má rýchly účinok.

Vlak sa blíži ku kilometrovníku s číslom 1777. Prechádzame cez najstaršie pohorie sveta. Ural. Každý si ho predstavuje ako vrchy v Tatrách, ale skôr sú to také kopce a sem tam ropné veže. Tadiaľto prechádza hranica medzi Európou a Áziou. Hneď za Uralom však príde trať dlhá 600 km bez jedinej odbočky. Rovná ako keby ste vystrelili z dela. Len si to predstavte. Brezy ubiehajú, vodka sa míňa z fliaš, kde názvy sú bizarné ako Meteleica, Parlament, Na riečke.

Pre mňa je najkrajšie mesto Irkutsk. Mesto, ktoré postavili dekabristi, keď sa vzbúrili proti cárovi.  Poslal ich päťtisíc kilometrov od Moskvy. Nikto ich nestrážil, len močariská, stáda komárov a nepreniknuteľná tajga. Veď ešte dnes sa vraví, že sú miesta, kam sa ešte človek nikdy nepozrel. A bývalí dôstojníci, ktorí chceli zmeniť pomery v Rusku, postavili nádherné drevené mesto, ktoré nemá vo svete obdoby. Živý skanzen s vyrezávanými motívmi sťa Mrázik. Staré pravoslávne kostoly, kde sa modlia ináč ako na západe v Moskve. Aj títo boli vyhnaní. Neďaleko Irkutska je Bajkal. Najväčšie sladkovodné  jazero na svete s hĺbkou vyše 1600 metrov. V dávnych dobách sa v zime natiahli na ľad koľaje a hrúbka ľadu bola taká pevná, že udržala vlakovú súpravu.

Plavíme sa na jazere a niekoho smädí. Má niekto vodu? Nik nemá a pýtate sa kapitána lode. On hodí vedro do jazera a podá ho. Tá voda je taká čistá, neskutočne. Boli ste v Chorvátsku? A žasli nad čistotou vody? Tak toto je čistejšie. Vraj keď naplníte päťlitrovú bandasku vodou, bude pitná aj o rok, dva… Proste jazda vlakom nie je len o vlaku, ale o zážitkoch pochopenia Ruska.

„Odkuda si? Čechoslovakia? Ach…“ V určitej časti tu na nás v dobrom nespomínajú. Vedeli ste, že československé légie boli jednou z dvoch armád, ktoré prešli komplet celé Rusko? Nemcom ani Francúzom sa to nepodarilo. Len Mongolom a Čechoslovákom. Niečo, na čo sme doma hrdí a učíme sa v dejepisných učebniciach. Vojskám, ktorým velil aj známy slovenský spisovateľ Janko Jesenský pod taktovkou Štefánika. Len tu si Čechoslovákov pamätajú ako násilníkov, vrahov… Nejedna stanica má pomník a pripomína statočný boj boľševikov proti československej presile. Vo vlaku padli aj nejaké tie konšpiračné teórie, že československé vojská si zobrali cársky poklad a vďaka tomu sa nám tak dobre darilo počas Prvej republiky. Alebo je možno na dne jazera Bajkal. A možno je…
Cesta sa pomaly končí. Cez dediny, kam ešte nedorazila ani elektrika, cez polia, rieky, mestá, jazerá… A keď preletíte naspäť do Moskvy za pár hodín nad najväčšou krajinou na svete, máte zvláštny pocit. V lietadle pri okienku si poviete – tam dole som to prešiel.