Rozhovor: Severná Kórea je cesta do minulosti

Roman Harák je fotograf a cestovateľ, ktorý pôsobí v IT a e-commerce sfére. Patrí k ľuďom, ktorí si pre dovolenku nevyberajú plážové lokality, ale lákajú ho skôr menej obvyklé destinácie pre cestovanie. Jeho fotografie zo Severnej Kórey už videlo niekoľko miliónov ľudí a boli použité v médiách ako CNN, Reuters, BBC či The Guardian.

Koľkokrát si bol v Kórejskej ľudovodemokratickej republike?

KĽDR som bol dvakrát. Raz to bolo cez slovenskú cestovnú kanceláriu. Druhýkrát som bol cez jednu charitatívnu organizáciu, ktorú mal na starosti jeden Juhokórejčan žijúci v Londýne. Organizácia dostala od vlády 16 lokalít, kde vybudovala pekárne. Má však peniaze na prevádzku 5 lokalít. V pekárňach piekli len jeden druh „prázdnej“ buchty pre škôlkarov a školákov. Keďže išlo o projekt v časti, kam chodí minimum turistov, videl som ešte reálnejšiu Kóreu ako tam, kam chodia už všetky cestovné kancelárie.

Aká je vlastne Severná Kórea?

Ak doma hovorím zážitky a postrehy, veľa ľudí si nevie predstaviť, že niečo také existuje. Niekto si myslí, že to, čo hovorím je západná propaganda. Veľa vecí je tak, ako keby si žil niekoľko desaťročí dozadu. Veľa vecí, ktoré máme doma, tam poriadne neexistujú.

Čo napríklad?

Mladí ľudia si dnes nevedia predstaviť, že by nemali internet. Tam proste neexistuje. Áno, na turistických hoteloch je počítač, odkiaľ môžeš poslať mail za poplatok, ale musíš napísať na schválenie formulár, čo posielaš. Ale na tom istom počítači nemôžeš prijať email. Len poslať. Ja som sa pokúsil poslať, ale email nedošiel. Alebo si chceš niečo vytlačiť na tlačiarni? Musíš najprv vypísať tlačivo, potom to musí niekto schváliť. Ďalšou vecou je, že v mnohých častiach tejto krajiny nie je v noci elektrika. V noci je tma. Len policajné stanice a sochy Kim Ir Sena sú vysvietené. Nemôžeš vycestovať von z krajiny, nemôžeš komunikovať zo zahraničím, nemôžeš nič vlastniť a ani auto. Auto môžu mať len úradníci byrokratického štátneho aparátu.

Takže na hranici ťa poriadne prehľadávajú?

Tou hranicou, ktorou som išiel, som bol prvý z Česko – Slovenska. Na hranici ti zoberú mobil, ktorý ti vrátia v deň odchodu. Všetky knihy pri vstupe ti prezerajú a s najvyššou pravdepodobnosťou ti ju na dobu pobytu zoberú. Donedávna si si nemohol do krajiny zobrať ani video – kameru či fotoaparát s veľkým objektívom. Na hranici mi ten foťák takmer zobrali. Ale prihovoril sa za mňa Kórejčan z Londýna. Keď vystupuješ z krajiny, tak ti pozerajú tvoje fotografie. Ak je niektorá fotografia škaredá tak ti ju vymaže.

Škaredá? Čo to znamená?

Najprv som nevedel, prečo mi vymazávajú fotografie. Pýtam sa, čo je zlé na fotografiách. Socha Kim Ir Sena a obrazy neboli v celku. Pri fotení musíš brať podobizne vládnucej dynastie spredu a v celku. Keď ich odfotíš z boku, zozadu či ich časť, fotka je vymazaná policajtom. Takisto, ak je na fotografii niekto kto nepracuje alebo keď je niekto spotený, fotka je vymazaná. A či sa to dá obísť? Mal som náhradné pamäťové karty a trochu som zariskoval. Raz keď sa nám na vidieku pokazilo auto, spravil som tajne pár záberov, ktoré svet ešte nevidel. Vymenil som karty a tie nikto nekontroloval. Nakoniec o zábery prejavila záujem aj BBC, lebo nikto nemal také fotografie z tejto časti sveta.

Všade boli s tebou miestni sprievodcovia

Po KĽDR sa nikto nesmie pohybovať len tak. Všade s tebou ide pridelený sprievodca a  policajt. Kam ideš, oni s tebou pôjdu a rozhodujú, kam môžeš ísť. Raz sa nám stalo, že sme sa pýtali sprievodkyne, či pozná najvyšší vrch Slovenska. Nielen, že vedela, ale povedala to takmer dokonalou výslovnosťou. Ale celý čas s nami hovorila anglicky. Mám pocit, že to hrala, že nevie po slovensky a celý čas počúvala, či nepoviem niečo zlé v slovenčine. Táto príhoda sa stala počas prvej návštevy KĽDR.

Nikdy sa ti nepodarilo dostať bez sprievodcu?

Len raz ráno na 3 hodiny. Ale pristihol nás jeden miestny chalan, ktorý nám povedal. „Dajte mi 10 čínskych Juanov, lebo budete mať problém“. Čo je asi 1,5 eur. V danej oblasti je priemerný plat 1 dolár za mesiac a funguje tu prídelový systém na potraviny.

Čo je ešte zakázané alebo nesmieš robiť?

Z najbežanejších nariadený je, že keď sa ti dostanú do rúk noviny, nesmieš ich pokrčiť či niečo zabaliť. Tie noviny určite obsahujú zmienku o večnom prezidentovi Kim Ir Senovi a to sa môže trestať. Nesmieš sa baviť s domácimi, nesmieš fotiť bez súhlasu sprievodcu a ani sa sám pohybovať.

Veria tomu domáci?

Keďže sa s nimi nemôžeš porozprávať, môžeš sa len domnievať. Ale aj tých pár diskusií s miestnymi sprievodcami ti dá dobrý obraz. KĽDR je krajina, kde je len jedna televízia, jedny noviny a jedna rozhlasová stanica. A to všetko pod kontrolou štátu. Ty sa nemáš ako dozvedieť, čo sa deje vonku. U nás pred 89-tym sme aspoň chytili rakúsku televíziu. Niekto vyšiel von. Tu sa k informáciám nemáš ako dostať. Internet nie je, telefónom sa nemáš ako dovolať von a cestovanie do zahraničia je zakázané. Keby sme aj my žili v niečom takom, asi tiež tak dopadneme. Si v krajine, kde všetko kontroluje štát.

Navštívil si aj školu. Ako to tam vyzerá?

Som človek, čo si všíma detaily. My sme sa napríklad učili, že jedno jabĺčko s druhým jabĺčkom sú dve jabĺčka. Tu sa deti učia od útleho veku, že jeden tank s druhým sú dva tanky. KĽDR je krajina, ktorá má najväčšiu armádu na svete k počtu obyvateľov. Takmer 5 miliónov vojakov a kde vojenská služba trvá 7 rokov.

Krajina, kde je veľa vojakov…

Mestá a dediny stráži armáda. Keď chceš len vycestovať niekam von, musíš mať dopredu nahlásený plán cesty. Ak by ťa zastavili policajti a v pláne máš inú trasu akou ideš, máš problém. V lokalite, kde som sa pohyboval, mali obyvatelia dovolené ísť von zo svojho miesta pobytu len dvakrát ročne, aj to s vopred schváleným a presne určeným itinerárom cesty.

Chceli by ste sa pozrieť do KĽDR? Ako sa dá a čo k tomu treba? Cestovateľské informácie nájdete tu.