Šanghaj

V to slnečné čínske ráno som s radosťou zbehla na raňajky, kde som očakávala plno čínskych špecialít a čínske paličky, ktorými som sa odhodlala jesť až do dňa nášho odchodu. Nanešťastie ma v jedálni nečakalo ani jedno, ani druhé.

Zrejme nám hneď z príchodu nechceli spôsobiť veľký šok a raňajky pripravili na európsky spôsob. Arabský chlieb, toasty či párky nás teda nijako neprekvapili.

Po raňajkách sme naskákali do autobusu a vybrali sa objavovať tajomstvá Šanghaja. Mesto s populáciou 24 miliónov obyvateľov a s rozlohou veľkou ako 1/3 Slovenska vcuclo náš malý autobus do čínskej premávky ako nič. Znenazdajky sme sa ocitli v strede ranného čínskeho chaosu. Teda – pre Slováka chaos, pre Číňana normálka. Uprostred cesty sa bez problémov a s absolútnym pokojom pohybovali autá, autobusy, skútre, bicykle a ľudia a všetci dávali svojím hlasným klaksónom, zvončekom či hlasom najavo: „Áno, aj ja som tu!“

Na Slovensku začujeme trúbenie klaksónom v porovnaní s Čínou zriedka. V Číne sa bez trúbenia nezaobíde ani sekunda. Prvých pár hodín je to pre Vás nepochopiteľné, potom si však zvyknete. Tento spôsob dorozumievania môže znamenať hneď niekoľko vecí – pozor, uhni či ahoj.

Naša prvá cesta viedla k stanici najrýchlejšieho vlaku na svete zvaného Maglev. Je založený na princípe magnetickej levitácie (z čoho vznikol aj názov vlaku), čo značí, že sa nepohybuje priamo po koľajniciach, ale zhruba centimeter nad nimi. Vo vlaku i na trati sú zabudované elektromagnety, ktoré zaisťujú vznášanie vlaku nad koľajami. Človek by čakal, že po príchode na stanicu sa tu nebude dať ani pohnúť. Očakávala som davy ľudí, ktoré sa nemôžu dočkať, aby nastúpili do tohto svetového fenoménu. Naozaj ma prekvapilo, keď sme sa ocitli uprostred ľudoprázdnej stanice. Všetko čisté, tiché, nikde nikoho. Hneď sme aj zistili, prečo. Aj keď dokáže vlak vyvinúť neuveriteľnú rýchlosť a zvládnuť tridsať kilometrovú trať za osem minút, ľudia ho veľmi nepoužívajú. Dôvodom je jeho nepraktické umiestnenie mimo centra mesta. Jeho trať vedie na trase stanica – letisko, ktorá nie je veľmi príťažlivá pre bežných ľudí, ktorí chodia dennodenne do práce. Napriek tomu bola pre mňa jazda veľkým zážitkom. Vlak znenazdajky vyvinul rýchlosť 431 km/h a všade okolo nás sa mihali šmuhy čínskeho mesta. Za osem minút sme nadšení pristáli na letisku a za ďalších osem minút sme boli späť na stanici. Pravda, využitie nie je bohvieaké, ale zážitok skvelý.

Po jazde Maglevom sme sa dostali k ďalšiemu extrému – šanghajské mrakodrapy. Začali sme hneď od toho najznámejšieho – Svetové finančné centrum s výškou 492 metrov, ktorého súčasťou je aj turistická vyhliadka. Čiže niečo presne pre osobu, ako som ja, ktorá sa bojí vyjsť aj po presklených schodoch, nieto po presklenej podlahe v pol kilometrovej výške. Budova má charakteristický tvar, ktorý pripomína otvárač alebo ucho ihly. Práve v tomto „uchu“ sa nachádza poschodie, kde je umiestnená vyhliadka. Výhľad stál naozaj za to, veď Šanghaj sme mali okolo seba ako na dlani.

Svetové finančné centrum je súčasťou modernej šanghajskej štvrte zvanej Pudong. Táto štvrť je pomerne mladá, do roku 1990 sa na tomto mieste nachádzalo iba blato a malé domčeky poľnohospodárov. Tie vystriedali veľké mrakodrapy, v ktorých sídli napríklad šanghajská menová burza. Sprievodca nás doviedol na miesto so skvelým výhľadom na panorámu celého Pudongu. Slováci sa často zabávajú na Číňanoch, ktorí navštívia Slovensko a od radosti fotia všetko, na čo narazia. My sme pri panoráme vyzerali rovnako. Nestačila nám ani pol hodina, aby sme sa pri Pudongu odfotili v každej polohe, z každého uhla, s každým človekom či náhodne okoloidúcim Číňanom, ktorého sme pritiahli do záberu. Ťažko povedať, kto mal z kultúrneho stretu väčší zážitok,  či my, alebo Číňania.

Podvečer sme sa presunuli na večeru, ktorá v nás svojím názvom vzbudzovala neurčité pocity. Medzi jednu z čínskych špecialít patrí jedlo zvané Hot pot. Celý proces okolo prípravy i servírovania je veľmi zaujímavý. Uprostred stola je veľká diera, v ktorej je položený kotlík s vodou. Pod kotlíkom sa nachádza plameň, ktorý vodu celý čas zohrieva. Po chvíli nám na tanieriku doniesli pokrájané mäso, holubie vajíčka, rybie guľky, hríby a šalát. Všetko sa nahádzalo do vody a varilo. Veľmi vábne to veru nevyzeralo. Keď však človeku po celodennom behaní Šanghajom škvŕka v bruchu, je vďačný aj za túto exotiku. S mojím odhodlaním vyskúšať čo najviac nových chutí, ako je možné, všetky zábrany opadli. Oveľa viac ako na jedlo som sa však tešila na prvé oficiálne stretnutie s čínskymi paličkami. Sprievodca nám ukázal niekoľko tipov, ako držať paličky a razom sa celá reštaurácia premenila na ľudí, ktorí svoje ruky vykrúcali všetkými možnými smermi a napriek tomu sa im jedlo v paličkách nepodarilo udržať. Sprievodca svoj príhovor nakoniec ukončil tým, že najlepšie bude, ak si každý človek nájde svoje správne uchytenie paličiek podľa seba tak, ako mu to bude vyhovovať. Tak sme sa do toho pustili.

Uprostred nášho naťahovania s paličkami som zazrela troch mladých čínskych výrastkov, zrejme pomocníkov v kuchyni, ako sedia na prahu dverí a náramne sa na nás zabávajú. Pravdu povediac, ani som sa im nečudovala. Naše nedôveryhodné pohľady smerom k Hot potu a kývanie rúk s paličkami muselo byť do popuku. Číňania sa však mali zaujímať o niečo úplne iné, ako o nás, pretože toto uvoľnenie atmosféry v kuchyni využil aj škorpión, ktorého sa im zrejme ešte nepodarilo naservírovať. Z rohu miestnosti sa zrazu ozval krik a všetky hlavy sa razom otočili k rovnakému stolu. Pod ním sa pomaly procedúroval pätnásť centimetrový čierny škorpión a mieril nevedno kam. Kým sme sa stihli spamätať, jeden z chalanov priskočil k stolu, škorpióna šikovne chytil medzi prsty a zmizol v kuchyni. O tom, kde zmizol škorpión, sme viac nezistili.

Obďaleč stola boli poukladané koreniny a omáčky, ktorých názvy boli samozrejme v čínštine. Keď nás sprievodca upozornil, že medzi omáčkami je aj prasacia krv (čo bolo priveľa už aj na mňa), polovica z nás sa radšej neodvážila vyskúšať ani jednu z nich. Po chvíli začal pomedzi nás chodiť čínsky čašník, ktorý zisťoval, čo si dáme na pitie. Ja som bez váhania zahlásila: „Kofolu!“ Zmätený Číňan sa zamračil a podal mi nápojový lístok, aby som si radšej vybrala niečo z ponuky. Jasné, jeho čínske znaky po celom nápojovom lístku boli pre mňa zrozumiteľné zhruba tak, ako pre neho slovenská kofola. Nakoniec sa nám podarilo urobiť kompromis a rukami-nohami sme sa dohodli, že mi prinesie Coca Colu.

Po polhodinovom bojovaní s čínskymi paličkami som unavená vybehla na poschodie, kde som konečne našla schopné WC. Vyčerpaná pozerám na zaujímavé umývadlo s najčudnejším tvarom, aký som kedy videla. Nejaká čínska špecialita. Stlačím gombík na vodu a tá pomaly začala stekať z desiatich malých dierok smerom dole. Žiadny vodovodný kohútik? Naozaj sú divní. No tak čo, treba sa prispôsobiť. Snažila som sa umyť ruky aspoň tou trochou vody, ktorá stekala po zadnej časti umývadla. Po piatich minútach umývania rúk do takej miery, akej to len išlo, vyčerpaná pozriem ešte raz na toto netradičné čínske umývadlo a so slzami  od smiechu vykríknem: „Veď to je pisoár!“

Čínske sociálne zariadenia boli na základe mojej silnej iniciatívy úspešne preskúmané a my sme sa presunuli k poslednému bodu programu – nočná jazda loďou pozdĺž krásne osvieteného Pudongu. Dnešný deň ukončil jeden z najkrajších pohľadov na svete.

Autor: Lucia Trulíková

Viac praktických informácií o Číne nájdete tu.