Rozhovor s mongolským nomádom a sprievodcom: „Ženy zvládajú treking na koňoch lepšie ako muži“

Odkedy jazdíš na koni? Kto ťa to naučil?

Už ako šesťročný som pretekal na koni. Naučil ma to môj strýko. V Mongolsku je bežné, že už malé 6-7 ročné deti jazdia na koni. V Mongolsku, najmä v tejto oblasti, je zvykom, že ľudia sa večer schádzajú a jazdia na koni, takže deti s tým v podstate vyrastajú a prirodzene sa to naučia už vo veľmi malom veku.

Do ktorých častí Mongolska chodievaš s turistami na koňoch?

Od detstva žijem v provincii Khövsgöl. Treking na koňoch robievam práve v okolí jazera Khövsgöl a tiež vo východnej a západnej tajge, čiže severné Mongolsko.

Niekoľkodňový treking na koňoch je náročný. No ľudia občas radi preceňujú svoje schopnosti. Sú veci, ktoré turisti počas výletu nezvládajú?

Západniari si často myslia, že mongolské kone sú také isté ako tie, na ktorých sa učili jazdiť doma. Mongolské kone však majú bujnú krv, sú to takmer divé kone, žijú vo voľnej prírode, takže človek s nimi musí zaobchádzať opatrnejšie. Turisti však veľakrát nedržia opraty, nohy nemajú v strmeňoch alebo ich majú nesprávne. Turista by mal byť dobre pripravený na vrtkavé počasie a musí mať kvalitnú obuv a oblečenie. To je veľmi dôležité. Ak má človek nevhodnú obuv, noha ľahko vypadne zo strmeňa. Pred tromi rokmi kvôli tomu jeden chlapec spadol z koňa a zlomil si kľúčnu kosť. Museli po neho poslať helikoptéru. Kone okrem toho citlivo reagujú na nezvyčajné pachy ako napríklad na parfémy. Sú z toho zmätené, čo to tu smrdí a nepokojne pobehujú.

Batožinu sám pripevňuješ na koňa, takže vieš ako sa turisti balia a čo všetko si so sebou berú do prírody. Čo bola najbizarnejšia vec, ktorú si turista zobral na koňa a nad ktorou si len krútil hlavou?

Jedna skupinka so sebou mala veľký, asi polmetrový filter na vodu. Bolo veľmi problematické pripevniť to na nákladného koňa, oni však trvali na tom, že si to vezmú. Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, bol notebook. Načo potrebuje človek počítač uprostred lesa? Snažili sme sa to však nejako vyriešiť. Keď som ale uťahoval popruhy na koni, hrozilo, že sa počítač zničí. Turista potom držal notebook v príručnej taške pod pazuchou, ale bolo to trápenie. Celý čas s tým bol problém.

Kto zvláda niekoľkodňový treking na koňoch lepšie? Muži či ženy? Nemyslím len samotnú jazdu na koni, ale celkovo.

Ženy. Bežný deň počas trekingu vyzerá tak, že vyrazíme okolo 9-tej hodiny ráno približne do 3-tej poobede, kedy si dáme asi dvojhodinovú prestávku a potom pokračujeme až do večera. Keď príde čas prestávky, muži ležia, sú unavení. Muži sa aj častejšie sťažujú. Ženy sú naopak čulé, varia obed, užívajú si okamih, bavia sa. Pred dvomi rokmi som mal skupinku mužov a jednej ženy. Pršalo celý deň od rána, do večera. Keď sme večer zastavili, muži sa ukryli do stanu a už sa z neho ani nepohli. Tá malá útla žena sa však pridala k ohňu a spolu s nami sa sušila a zohrievala. My, mongolskí nomádi, keď zmokneme, nemáme sa kde ukryť pred dažďom a nemáme veci na prezlečenie. Musíme jednoducho založiť oheň a vysušiť si pri ňom oblečenie. Iba žena sa k nám vtedy pridala.

Zažil si nejaký okamih alebo skupinu, na ktorú nikdy nezabudneš, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle?

Nezabudnem na vás dvoch, pretože sa vôbec nesťažujete. (smiech)

(smiech) Nie, vážne.

Vážne. Turisti sa zakaždým na niečo sťažujú. Sťažujú sa na nakladanie koňa, na miesto, kde zakempujeme, na všeličo. Turisti by radi rozhodovali o všetkom. Ale musia pochopiť, že počas trekingu na koňoch som šéfom ja. Nikdy však nezabudnem na skupinu deviatich amerických zubárov, s ktorými sme sa vybrali k etniku Tsaatan. O tomto etniku je známe, že majú problémy so zubami. Nikdy nechodia k zubárovi, pretože bývajú vo veľmi odľahlej časti Mongolska. Aj keď občas navštívia hlavné mesto provincie, tak kvôli biznisu alebo iným nevyhnutným veciam a nie kvôli zubárovi. Američania ich preto dobrovoľne vyšetrili jeden za druhým. Najprv sme strávili štyri dni v západnej tajge, a potom štyri dni vo východnej tajge. Tsaatanovia boli, samozrejme, veľmi šťastní.

A ty si šťastný? Keby si mal tri želania, čo by si si prial pre svoj život?

Milujem svoj život taký, aký je. Vždy som žil na vidieku a teraz mám dobytok a stáda. Mám rád život v prírode, pokoj a harmóniu. Život nomáda nie je ľahký, ale akceptujem ho.

Keď som mal 10 rokov, zomrel mi otec. Takže prvé želanie by bolo, aby som stretol ešte raz svojho otca. Ako druhé by som si želal viac dobrých pretekárskych koní. Koní je tu v Mongolsku veľa, ale pretekárske kone sa nerodia tak často. Je to skôr otázkou šťastnej náhody. Mojím tretím želaním je žiť naďalej v pokoji a zdraví s mojou matkou a súrodencami.

Robia turisti niečo, čo nemáš rád?

Nemám rád, keď ľudia nadávajú koňovi, ktorému sa nechce ísť alebo ich neposlúcha.

Turistická sezóna je najmä od júna do augusta. Keď nesprevádzaš turistov, žiješ ako nomád. Ako vyzerá tvoje bydlisko?

Nebývam v dome, ale v jurte. Pre nomádov je to oveľa praktickejšie, pretože sa veľa presúvame. Mám 30 koní, 32 oviec, 28 kôz a 12 jakov.

Koľko stojí mongolská jurta?

Okolo 3 a pol miliónov mongolských tugrikov. (cca. 1700 eur, pozn. Travelistan)

Naadam je jeden z najväčších národných sviatkov v Mongolsku. Čo pre teba znamená? Zúčastnil si sa ho niekedy?

Keď som mal 9 rokov, naša obec organizovala veľký festival Naadam. V rámci neho malo pretekať okolo 200 koní. Tri dni pred festivalom však husto pršalo, rieky sa vylievali z korýt a terén bol veľmi nepriaznivý. Predstavte si 200 detí cválať v takýchto podmienkach. Počas pretekov som spadol z koňa a zobudil som sa až v nemocnici. Mal som zlomenú kľúčnu kosť a rozbitú lebku. Naadam mám inak veľmi rád. Teraz mám svoje vlastné kone a ponúkam ich svojim bratom a príbuzným, aby s nimi pretekali.

Sú mongolské kone lepšie ako západné?

Mongolské kone žijú v tvrdších podmienkach, žijú voľne, neustajnené. V zime teplota klesne aj na -40°C a v lete je +30°C. Naše kone musia čeliť aj mnohým nástrahám, napríklad vlkom. Okrem toho si myslím, že mongolské kone sú veľmi vytrvalé. Dokážu cválať aj 25 km vkuse.

U nás konské mäso nie je bežne dostupné. Ľudia, ktorí u nás vlastnia kone, sa zdráhajú jesť konské mäso. Podobne ako ani psíčkari by neradi ochutnali psa. Ako je to v Mongolsku? Máš rád konské mäso?

Jasné, každý v Mongolsku je konské mäso. Mne to veľmi chutí.

Všimli sme si, že dodržiavaš určité rituály. Napríklad pred tým, než sa pustíš do jedla, ktoré si uvaril, do každej svetovej strany hodíš za jednu lyžicu. Minule si ma upozornil, aby som misku neobracala dole hlavou. Ktoré rituály sú pre teba najdôležitejšie?

Svoju čiapku nikdy neobrátim dole hlavou a svoj bus (mongolský opasok, pozn. Travelistan) nikdy nenechám príliš ďaleko od seba. Tieto dve veci zachovávajú šťastie muža. Mimochodom, keď hovoríme o zvykoch, stáva sa, že turisti po odchode z jurty veľmi silno zabuchnú dvere. V Mongolsku to znamená, že ten človek sa na to miesto už nevráti.

Na koni si stále nahlas pospevuješ ľudové piesne. Máš nejakú obľúbenú? O čom je?

Žrebnú kobylu predali a nový majiteľ ju vzal do inej provincie, kde aj porodila žriebä. Koník sa po 2 rokoch vrátil z cudzej provincie tam, odkiaľ pôvodne pochádzal. Pieseň je o tomto dvojročnom koňovi. Kone totiž akoby vedeli, odkiaľ pochádzajú a majú sklon vracať sa tam.

Rozhovor bol pôvodne písaný pre cestovanie.sme.sk.