Pól chladu alebo ako sa cestuje pri mínus 53…

Kolymská diaľnica alebo aj Cesta kostí. V roku 1932 sa Stalin rozhodol, že spojí dve mestá na ďalekom východe. Jedno z najchladnejších miest na svete Jakutsk s najopustenejším mestom na svete na brehoch Ochotského mora s exoticky znejúcim menom Magadan. Na tom projekte by nebolo nič zlé, keby nevyužil lacnú pracovnú silu z gulagov a po celej dĺžke cesty dal príkaz stavať pracovné tábory, ktoré sa so svojimi príbehmi vyrovnali nemeckým koncentračným táborom. Vyše 2500 kilometrov cez večne zamrznutú pôdu s najnižšou teplotou na svete na okraji Sibíri a na niektorých miestach s večným snehom a ľadom. Toto bol náš cieľ cesty.

Vyjdeme von z letiskovej haly a v tom dostaneme poriadny teplotný šok. Mínus 45! Chcem sa poriadne nadýchnuť, ale mráz mi poriadne stiahne pľúca. Keď sa nadýchnem nosom, okamžite sa mi vytvárajú jemné kryštáliky v nose a ani nie za minútu mám bielu špirálu na očných viečkach a na brade. Vyzerám ako dedo mráz, ale radosť zo zimy mi kazí chlad na prstoch, ktoré som si zabudol poriadne obaliť. Keď si zabudneš niečo obliecť, zima ti to hneď pripomenie. Keď chceme fotiť, do minúty máme jemné omrzliny a pár minút ich musíme poriadne zohrievať. Radujem sa z každej minúty z tohto mrazivého pekla. Všetko okolo nás je zamrznuté, primrznuté a ľadové. Rozvodná sieť, mosty, stromy, lavičky v parkoch, antény, vodovodné potrubie, autá… to všetko má ľadovú prikrývku. Čudujem sa, že niekto dokáže v tomto žiť. Kamarátka Oľga však len sucho skonštatuje, že takéto teploty sú na január  veľmi teplé. ,,Teraz by mala zima dosahovať hodnoty okolo – 55. Takéto počasie máme, keď začína jar. Ale teším sa, že sa zajtra pôjdem prejsť s kamarátkami po meste a pôjdeme na kávu“. Naše auto s ktorým budeme cestovať sa vôbec nesmie vypnúť, inak ho naštartujete až na jar.

Ten, kto má viac peňazí si môže dovoliť vyhrievanú garáž. Každý deň je pre nás učením, čo sa môže a čo nie počas treskúcej zimy. Slovák by mal pocit, že by sa neustále zohrieval vodkou, ale aj tá tu zamrzne! Čiže ak by ste chceli piť vodku, tak tu sa skôr líže! Alkohol však ťažko dostať napriek tomu, že sme v Rusku. Každý vie, že alkohol je zabijak a vôbec nepomáha na zohriatie. Tu nám hneď narušia našu storočnú slovenskú poveru. Ideme si dať teplý čaj a aj ten musíš veľmi rýchlo vypiť, lebo zamrzne. Už ste niekedy videli, že vyhodíte do vzduchu vriacu vodu a padne vám sneh? Alebo keď necháte zeleninu vonku na priedomí za pár minút je tak zamrznutá, že keď ju hodíte o zem, tak sa vám rozbije ako sklo! Keď si chceme v obchode kúpiť mlieko, dostanete ho len v tuhej kockovej forme.  S miestnymi ideme na lov rýb v zamrznutej rieke Lene, ktorá je tretia najdlhšia rieka v Rusku. Do malej dierky hodí nylón a za chvíľu máme úlovok, ktorý sa ani poriadne netrepe. Do 20 sekúnd ryba stuhne na kameň! Neveríte? Príďte si to vyskúšať! Viesť reči o kvalite potravín je asi veľmi scestné. Aj taký bublifuk vám zamrzne a padajú zmrznuté guľôčky. A aký je bežný život miestnych? Školáci vedia veľmi dobre, že ak teplota klesne na mínus 55 stupňov tak nemusia ísť do školy. Už si viem predstaviť ako sa modlia k svojim bohom každý večer, aby teplota bola čo najnižšia.

Dokupujeme posledné zásoby a nasadáme do našich upravených ruských áut. Kto by čakal nejaký Land Cruiser je na omyle. Len ruská mašina vie toto všetko zvládnuť. Je jedno či sú záveje či teplota klesne hlboko k mínus 60, ten stroj ide! Tu pochopíte, že nejaká elektronika v aute by bola odsúdená na zánik. Pred nami je 2000 kilometrov cez  územia, kde nie je telefónny signál, civilizácia je od seba vzdialená stovky kilometrov a musíš si pomôcť sám. Keď sa pokazí auto nemáš ani ako dôjsť pešo do najbližšej dedinky ani keby bola 10 kilometrov. Zamrzneš na kosť a nájdu ťa ako mamuta za 2000 rokov. Počas cesty sa nám raz pokazilo auto a mali sme šťastie, že prechádzal ťahač Kamaz a dokázal nás dostať do najbližšej dediny. Je tu nepísané pravidlo, že sa zastavuje pri každom stojacom aute. Čo keď nevieš sa pohnúť? Všetci si musia pomáhať. Dĺžka cesty sa pohybuje podľa toho aký je stav vozovky, aký silný vietor je a hlavne mráz. Raz sme mali v pláne ísť 400 kilometrov za 12 hodín. Cesta na natiahla na 25 hodín. Keďže sme na miestach, kde vôbec nedorazil turistický ruch, nemôžeme očakávať hotel, reštaurácie či splachovací záchod.

Toto je ultimate expedition! Spíme u domácich, využívame latríny a kúpeme sa v ruských saunách a vôbec nám to nevadí. Námaha je odmenená zážitkami, ktoré v živote nezdevalvujú a časom získavajú na svojej hodnote. Už len ten pocit, keď si v strede ničoho! Neuveriteľné ticho, ktoré počuješ. To sa nedá opísať! Alebo večerná obloha s miliardami hviezd je pre mňa lepšia ako v Tibete pri Mount Evereste. A keď máte šťastie ako my, príde aj polárna žiara pri teplote – 52 Celzia. Obloha sa vám sfarbí na tyrkysovo, zeleno, modré predstavenie. Raz je maličká a za pár sekúnd zaplní celý obzor. Ani treskúca zima nám odrazu nevadí. Vtedy si poviete, že sa sem, na pól chladu oplatilo prísť!

Hľadáš ďalšie informácie ako cestovať po Rusku? Transsibírksa magistrála, Sibír, Kamčatka, alebo mestá za polárnym kruhom? Informácie nájdeš tu.

Foto: Miroslav Schwab

 Máte otázky na článok „Pól chladu alebo ako sa cestuje pri mínus 53“? Dajte do komentu a radi odpovieme