Najlepšie jedlá za 9 mesiacov na cestách

Nový Zéland

Na Novom Zélande sme si prevažne varili vo svojom maličkom ešuse klasické kempingové menu, čiže cestoviny, ryžu a ovsenú kašu. Tajomstvá novozélandskej kuchyne sme teda príliš neodhaľovali. Ak vôbec nejaké existujú… Ale raz v aute, niekde na severnom ostrove na ceste k Tongariro Marta zvolala: „Veď dnes je predsa Mikuláša!“ A tak sme zastavili na prvej benzinke a vybrali si za hrsť sladkej mikulášskej nádielky. Víťazom sa stala tmavá čokoláda Whittaker´s, na ktorú sme odvtedy číhali ako supy v každom obchode. Okrem toho nikdy nezabudneme na záhadný koláč od Rachelinej mamy. Záhadný preto, lebo dodnes sme po intenzívnom dopyte nezískali recept, a tak jeho výroba ostáva navždy tajomstvom. Dostali sme ho na cestu od mamy našej housesitter-hostiteľky. Bábovka bola ovocná a celá padla do žalúdkov v prvý deň. Bolo to skrátka nezastaviteľné.

 

Austrália

Prvenstvo v Austrálii patrí vegánskemu burgru v melbournskom Vegie Bare, v hipstersko-bohémskej štvrti Fitzroy. Bol to šošovicový burger s omáčkou satay a uspokojil by akéhokoľvek skeptického mäsožravca.

Ďalší nezabudnuteľný gurmánsky zážitok, hoci nie celkom austrálsky, bolo naše vianočné menu, ktoré sme si pripravili počas housesittingu v Melbourne. Skladalo sa z vegetariánskej tofu kapustnice, zemiakového šalátu, vyprážaného karfiolu, čokoládovej torty, medovníkov a sangrie. Neviem, či nám to tak strašne chutilo preto, lebo sme boli ďaleko od domova alebo to bol fakt počin roka, ale bolo to fakt vydarené. 🙂

 

Filipíny

Martin prichádza s očami vypleštenými od radosti ako keby uvidel anjela a hovorí, že jedol tie najlepšie pečienky s ryžou na svete. Bolo to na ostrove Bohol a hovoril o nich vkuse ešte niekoľko týždňov. Ale aj teraz sa mu pred očami zastaví svet, keď si na ne spomenie. Marta ako vegetarián mala menej gurmánskych zážitkov. Asi po troch týždňoch na ryži, vajci a ovocí však natrafila na soté z jackfruitu v Manile. Jackfruit je exotické ovocie tvarom pripomínajúce durian. Pozor, nezmýľte si tieto dva plody. Inak si možno až tak nepochutíte. 🙂

Počas cesty autobusom sem-tam nastúpia predavači ponúkajúci sladkosti, ovocie či iné drobné pochúťky. Predajú alebo aj nepredajú tovar a o pár minút vystúpia. Skeptickí po skúsenostiach s filipínskej stravy sme ich spočiatku ignorovali. Postupne nás ale premohol hlad. Začali sme dvomi kokosovými taštičkami. Boli čerstvé a teplé a tak nám chutili, že sme si dokúpili ďalšie a inšpirovali vlastne celý autobus, takže predavač behom pár sekúnd predal všetko čo mal. V autobuse to len tak rozvoniavalo kokosom.

 

Bangladéš

Ďalšie Martinove legendárne jedlo bolo birjani v Chittagongu. Našiel ho v stánku pri autobusovej stanici a básnil o ňom ešte niekoľko dní, ak nie týždňov. Birjani je zmes ryže, mäsa, zeleniny a korenia. Martin gurmánsky highlight bol obyčajný ananás. Bol to ten najmenší ananás, aký sme jedli, ale aj najlepší. Martu zachránil vo chvíli, keď sa opúšťala, že výlet do Rangamati v sprievode štyroch ozbrojených policajtov je jeden veľký fail. Nesmieme zabudnúť ani na delikátny nápoj cha – silný čierny čaj so salkom, ktorý sa podával v maličkých pohárikoch na každom rohu, na každej stanici od skorého rána do noci. A bol výýýbornýýý.

 

India

Duyu nás pozval k sebe domov na večeru. Ako keby vedeli, že Martin má slabosť na pečienky, čakalo ho to tam od Duyuho ženy. To by bolo číslo jedna. Číslo dva zaujme jablková štrúdľa vo Varanasi. Že jablková štrúdľa nie je indické jedlo? Jasné, že nie. Ale v uličkách Varanasi sa nájdu podnikaví Indovia, ktorí vedia ako zajať turistu do pasce. Predsa európskym pečivom a koláčikmi. Dať si štrúdľu po štyroch mesiacoch je neopísateľná radosť.

U Marty prvé miesto vyhráva palak paneer v Kolkate. Celkovo bengálska kuchyňa a všetko, čo sme zjedli v Kolkate, či to bolo na ulici alebo v reštaurácii, bolo to perfektné. A nesmieme zabudnúť na gulab jamun vo Varanasi. Tie sladké guľky sme ochutnávali pravidelne v každom indickom meste. Ale vo Varanasi boli naj, naj, naj!

 

Nepál

Keď sme zliezli z treku okolo Annapurny a dorazili sme do väčšieho mesta Jomsom, pričom sme už ledva chodili a potácali sa ako kovboji na divokom západe, dopriali sme si slávnostnú večer – vajíčkové kari. Na druhý deň sme si to zopakovali, také to bolo dobré. Ale zjedli sme aj veľa plnených cestovinových taštičiek, tzv. momo, ktoré sa podáva so štipľavou omáčkou. Najlepšie momo sme jedli tiež počas treku okolo Annapurny, v mestečku Kagbeni.

 

Thajsko

Hoci Thajsko je všeobecne známe svojou veľmi populárnou kuchyňou, ktorú reprezentuje napríklad pad thai, spring rolls, či thajská kokosová polievka Tom Kha Kai, v Thajsku sme sa predsa najviac tešili pravidelnému dennému prísunu ľadovej kávy.

 

Kambodža

Ostrovy Koh Rong a Koh Rong Samloem nás prekvapili nielen tými najkrajšími bielymi plážami, ale aj nezabudnuteľným gurmánskym počinom. Nebolo to však práve nič khmérske, ale domáca v peci pečená pizza od Turkyne na pláži M´Pay Bay. Chodili tam ľudia z celého ostrovu. V Kambodži bolo aj veľmi dobré kari, a tak medzi ďalšie mňamky zaraďujeme u Martina kari polievku na hlavnom trhu v Phnom Penh, a u Marty kokosové kari s tofu na ostrove Koh Rong.

Keďže radi varíme, ale na ceste sme nemali vlastnú kuchyňu a hrnce, vynahradili sme si to aspoň hot-potom v kambodžskom Phnom Penhe. Ledva sme sa domov odgúľali s plnými bruchami. Hot-pot spočíva v tom, že vám na stôl prinesú plynový varič, hrniec s vývarom a tie najrozmanitejšie ingrediencie – niekoľko druhov listovej zeleniny, huby, cestoviny, vajce a vy si ľubovoľne z toho vyberiete a uvaríte polievku podľa chuti.

Laos (lao coffe)

Jednoznačný víťaz je laoská ľadová káva. Najlepšie padla počas okruhu na motorkách. Hustá silná káva so salkom vo velikánskom pohári alebo dokonca aj v igelitovom sáčku. Tak to tu chodí. Polievku, kávu, malinovku si Laosania berú domov v sáčku na kormidle bicykla alebo kurčatá na pleci… 🙂

 

Čína 

Ryža! Jednoznačne najchutnejšia ryža na svete. Kto by si to bol pomyslel, že obyčajná biela ryža môže byť taká lahodná. No ale čím sa Marta skoro zadrhla, bola zmrzlina zo zeleného čaju. Išla za tým ako zhypnotizovaná v každom supermarkete a zjedla pol kilový téglik na posedenie. Závislosť.

Nezabudnuteľný bol aj hot-pot v Chengdu. Ťažko povedať, či to bolo najchutnejšie jedlo v Číne, pretože po asi troch sústach človeku odumrel od štipľavosti jazyk a zvyšok bol už iba boj medzi slzy. Predstavte si najštipľavejšie jedlo aké ste jedli a vynásobte to desiatimi. Aj tak si asi nedokážete predstaviť aké štipľavé to bolo. Marta si chladila brniaci jazyk zmrzlinou do konca večera.

Naše chúťky sa rozchádzali nielen pri zmrzline, do ktorej by Martin Marte nikdy neliezol, ale aj pri tzv. storočnom vajci. Vraj chutí ako normálne vajce, takže so zavretými očami by ste ani nerozoznali ktoré je ktoré. Aspoň toto je Martinova verzia. Marta na to naletela, zahryzla sa a… už to nikdy viac neurobí. Veď ochutnajte raz sami túto čínsku „delikatesu“. 🙂

 

Mongolsko

Mongolská kuchyňa je trošku nevýrazná a až na niektoré chutné pirôžky nás nejak príliš neohúrila. Veľmi nám však chutil mongolský mliečny čaj (čierny čaj s mliekom a niekedy aj so soľou), ktorým vás pohostia v zásade všade. Ďalším naším „mongolským“ highlightom bolo čapované české pivo Budvar, ktoré sme objavili v Ulanbátare, takže sme sa tam na pár dní stali stammgastmi.

 

Rusko

Keď Rusko, tak jednoznačne trhy s čerstvým ovocím, zeleninou, syrom, pečivom a tiež zemiakové placky v meste Ruvcovsk. Výborné boli aj zemiakové a kapustové pirôžky v Listvjanke. Rusko malo však aj jednu gurmánsku tragédiu, a to boli tvarohové palacinky kúpené na nádraží počas transsibírskej magistrály. Výrobca by sa mal ísť priučiť výrobe palaciniek do Palacinky Lacinky v Bratislave.

 

Kazachstan

Na výlet do národného parku Altyn Emel sme išli s jednou rusko-kórejskou dvojicou. Ruska Oľga ako správna gazdiná nešetrila olejom a maslom a jej zemiakov s cibuľou sa nikto nevedel dojesť. Inak sa nám do pamäti najviac vrylo čapované kazašské pivo Shymkentskoje. Martin pravidelne pučil lagman – polievku s cestovinami a mäsom, a Marta pravidelne ládovala špargľový šalát, limetkovo mätovú limonádu a pomarančový džús pulpy. To bol vždy prvý tovar v nákupnom košíku.

 

Kirgizsko

Stredná Ázia a plov sú nerozlučná dvojka. Plov, čiže jedlo z ryže, mrkvy, cíceru, mäsa s typickým korením, chutí od každej kuchárky inak. Ako naša slepačia polievka. Má jednoduché ingrediencie a postup, ale od každej mamy chutí inak. Jeden z tých pamätnejších plovov sme ochutnali na trhu v Oshi. Bol chutný, s rímskym kmínom a primerane mastný. Mňam. Tiež kirgizské hrozno a melóny sa dostávajú do prvej trojky. Ale Marta ako najväčšia závisláčka na pečive dáva na prvé miesto lepjošku v mestečku v Cholpon Ata. Čerstvú v peci pečenú s jemne chrumkavým spodkom. Najlepšia lepjoška na celej ceste.

 

Tadžikistan

V Tadžikistane sme sa najviac tešili domácej strave u domácich počas Pamir Highway. Vždy nás pohostili tradične, na zemi. Zo všetkého čo pred nás nanosili nám najviac chutil plov. Opäť iný, ale výborný.

 

Pochúťky na cestách boli výborné. Keby sme si tak mohli z každej krajiny zobrať niečo domov a mať to tu stále koľko nám hrdlo ráči! Vyskladali by sme si dokonalý jedálniček. Ale aj tak platí, že niet nad naše Horalky, čierny chlieb, palacinky od Lacinky či lángoš v stánku pri stanici. 🙂