Rozhovor: Cesta okolo sveta na bicykli

Kedy si začal cestu, koľko krajín si prešiel a kedy sa vlastne asi vrátiš domov?

Precestoval som 51 krajín a vrátim sa 30. septembra do Bratislavy, kde som začal cestu okolo sveta 1. mája 2013. Pred ukončením cesty plánujem záver cesty po Slovensku, počas ktorej sa veľmi rád podelím s ľuďmi o zážitky. Posledných pár etáp si môžu vyskúšať sami a prejsť pár dní spolu so mnou. (Karol Voltemar plánuje návrat na Slovensko 7. septembra 2016, pozn. Travelistan.)

Kedy vznikol nápad, že ideš na bicykli okolo sveta?

Tak postupne som na ňom pracoval od 2004, keď som vyrazil na prvú cestu na bicykli (a následne opakoval každý rok), len som o tom nevedel. Okolo 2008 som už uvažoval o veľkej ceste na bicykli, ale zbrzdila ma nielen v cestovaní nehoda na lyžiach v Taliansku, z ktorej som sa dostával niekoľko rokov (2 roky sa zrastala kosť v nohe a pol roka som nevedel chodiť vôbec). Začal som sa venovať rekonvalescencii, regenerácii a tréningu. To bol môj hlavný cieľ – vrátiť sa späť do aktívneho života (vyše 1000 hodín ročne tréningu pomohlo). V roku 2010 som zvládol vyše 2600 km v Turecku na bicykli a tak som si povedal, že už som späť a napadlo ma opäť plánovať niečo veľké. Napríklad cestu okolo sveta.

Stále na tom istom bicykli? To musí byť už veľa opráv, defektov….

Mám už druhý bicykel. Pred cestou mi bicykel venovalo Bianchi a teraz jazdím na ojazdenom KTM, ktorý som kúpil po tom, ako 2 roky jazdený bicykel s neustále meniacimi sa komponentami už nezvládal fungovať. Nový bicykel by som ani nemal šancu zohnať za rozumnú cenu v rozumnej kvalite, ale pomohli mi priatelia, ktorý mi kúpili ten ojazdený. Cestou som zničil už 7 párov kolies, teda toto je ôsmy pár. Niektoré vydržali 5 000 km a niektoré až 27 000 km. Prvé kolesá boli nekvalitné, ďalšie zničili nehody alebo zlé cesty. Komponenty na bicykli mením tiež, napríklad toto sú už štvrté kľuky, mal som 16 reťazí. Záťaž na zadnej časti bicykla, batožina a ja, preveria všetko vybavenie počas vyše 60 000 km, ktoré som už prešiel.

Ako riešiš víza a hlavne pas s pečiatkami?

Víza sa dajú vybaviť len na 3 mesiace dopredu, teda to je vhodné pre cestovateľov, ktorý cestujú krátko do šiestich mesiacov. Ja si víza vybavujem na ceste, lebo prvé tri mesiace som strávil v Európe. Problematická je Ázia. Ceny za vybavenie víz sú zväčša vyššie a sú tam náklady okolo toho (ubytovanie, preprava, poplatky, povolenia a podobne) plus  zažil som až desať dňové čakanie. Víza na ceste sú dosť nákladné, teda ak chcem precestovať takmer celú Áziu. Z Číny som musel po 2 mesiacoch odletieť a mohol som tiež prísť len letecky. Bicykel a veci som tam musel nechať, aby som platil menej za prelet. Pasy mám dva, jeden obyčajný a druhý s odtlačkom prstu pre krajiny, kde to vyžadujú. Bez problémov bola Amerika, kde som dostal všetky pečiatky do pasu na hranici po zaplatení poplatku alebo zadarmo.

Ktorá krajina bola najbláznivejšia a pri ktorej si si povedal, že už nikdy viac?

Najviac bláznivá bola Čína, lebo všetko je šialené a fungovanie spoločnosti je úplne iné. Bol som tam takmer 4 mesiace, ale ešte by som sa tam vrátil. No a nikdy viac na bicykli Turkmenistan, kde sa nedá hovoriť o bicyklovaní, ale skôr strachu o život na ceste.

Najkrízovejšia situácia?

Najkrízovejšia situácia určite bola nehoda v Iráne, teda v krajine bez možnosti jednoducho vybrať peniaze (nie sú tam bankomaty a treba mať keš) a so silnou jazykovou bariérou. Nehoda sa stala tak, že idem po ceste, predo mnou traktor s veľkou vlečkou (asi 5m), ktorá nebola dobre zafixovaná k vozidlu. Zrazu zastavil, ako by len prednými brzdami, a zadná vlečka zrazu začala lietať a z hora padla na mňa. Zachránilo mi život to, že som bol medzi ňou a bicyklom, ale pricviklo mi pravú zranenú nohu. Vlečka bola ťažká a začala stláčať pomaličky bicykel, ale prišlo asi 40 chlapov a pár sekúnd ju podvihlo a ja som sa vytiahol aj s bicyklom. Potom miesto pamiatok a cestovania po Iráne ma čakala nemocnica (ani poriadne RTG nevedeli spraviť), súd a so zničenou nohou zháňanie nových komponentov na bicykel. Pár dní som sa pohyboval len taxíkom (vyše 1000 km), aby som všetko vybavil, lebo chodiť som nevedel. Potom som sa rozhodol, že je lepšie byť v pohybe a jednou nohou som dobicykloval do Taškentu v Uzbekistane, odkiaľ som preletel do Indie a na Srí Lanku, kde som sa dával dokopy z nehody.

Chcel si to už zabaliť a letieť domov?

No bolo pár momentov, kde som zvažoval viac možností, čo ďalej, ale tak, že teraz končím asi nie.

Čo ti najviac chýba z domova?
Z domova, okrem blízkych ľudí asi nič, ale už mi po 3 rokoch na cestách chýba zastabilizovaný život.

Čo ti tá cesta dala?

Myslím že mi dala viac ako sa zmestí do tohto odstavcu, ale preto mám aj hore spomínanú prezentáciu, kde sa tie vyše 3 roky pokúsim dať do 2 hodín. Každopádne mi dala prehľad ako to vo svete vyzerá, ako to naozaj funguje v jednotlivých krajinách spoločnostiach, kultúrach alebo miestach na zemi. Najviac mi dali ľudia v rôznych krajinách, cez ktorých možno jednotlivé kultúry spoznať naozaj a stretol som ich naozaj dosť. Okrem toho to bol pre mňa príbeh, kde precestovať svet na bicykli (okrem dennodenného prekonávania svojich limitov) nie je najľahšia úloha a teda určite ma to posilnilo aj vnútorne. Cestou som čelil množstvu krásnych chvíľ, ale mal som aj problémy, ktoré bolo treba vyriešiť, teda zlepšil som si ešte viac schopnosť vyriešiť problém. Nakoniec je tu aspekt byť na ceste a poznávať dlhodobo, teda v mojom prípade na konci cesty 41 mesiacov. Nevraciam sa do rutiny, teda inšpirácia, kreativita, nápady a to, koľko sa naučím cestou idú na maximum. Na záver poviem len, že celú cestu, ak by som mal vystihnúť, tak išlo o poznávanie neznámeho slobodne a na na bicykli, kde som sa mohol spoliehať len na to, čo viem a na svoj inštinkt.

Už plánuješ niečo iné?

Plánujem prezentácie, potom si oddýchnuť a potom začať pracovať na zdraví a tréningu, lebo cesta je v tomto naozaj vyčerpávajúca. Oddych plánujem v novembri v Thajsku.

Vieš o nejakom Slovákovi, ktorí sa podujal na niečo podobné?

Cestou mi napísal jeden chalan, ktorý dávnejšie cestoval 2 roky v Ázii a v Južnej Amerike na bicykli, ale teraz už presne neviem ako sa volal.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí uvažujú, že sa možno tiež vydajú na takúto cestu. Na čo si majú dávať pozor?

Hlavne treba byť pripravený, potom vyraziť a poriadne si to užiť. Dobre si naplánovať, čo chcem vidieť a kde jazdiť. Podľa toho si pripraviť vybavenie a rozpočet. Spraviť si aj nejaké možnosti príjmu počas cesty, teda lepšie ako držať peniaze na účte nečinne, je investovať. Najlepšie je na všetko si zarobiť, pripraviť a kúpiť to najlepšie vybavenie.
Treba si dať veľký pozor aj na nie veľmi presné informácie na internete, ktoré môžu človeka viac popliesť ako mu dať pre cestovanie na bicykli. Ide hlavne prehnane pozitívne informácie na blog o krajinách, ktoré nereflektujú realitu, ale aj zážitky pre turistov pripravených miest (a ani to nie na 100%). Pravdou je, že veľa cestovateľov namiesto toho, aby napísalo ako to naozaj bolo, aby nepokazilo celkový dojem zo svojej cesty, radšej napíše ako je všetko super a fajn. Alebo to povie na hosteli.
Ďalej skupina z cestovnými agentúrami sa k tomu ani nedostane. Vo VIP buse boli v pohode a na treku s guidom alebo pamiatke UNESCO sa im tiež nič nestane. Treba teda hľadať dobré zdroje pre plánovanie cesty, lebo cestovanie na bicykli je skôr o tom naozajstnom poznávaní, ako to v krajine naozaj funguje na miestach, kde bežný turista nikdy nebol.
Napríklad ospevované na blogoch Peru síce má jednu z najkrajších prírodných scenérií, množstvo kaňonov a krás, ale v krajine je silno zakorenený rasizmus, ktorý nepatrí do 21. storočia. To tak pokazí niektoré situácie počas cestovania, že občas mám chuť sadnúť na prvý bus a z krajiny odísť. Predstav si, že ťa nechcú obslúžiť, lebo si biely alebo nevieš jazyk.

Záverečné kilometre Karola Voltemara môžete sledovať tu.