Ako sme vyspovedali sami seba takmer po pol roku na cestách

Veľmi dobre. Máme rovnaké pocity, rovnaké potreby a tempo. A keď aj máme rozdielny pohľad na niečo, tak sa vieme rýchlo dohodnúť. V ničom sa neobmedzujeme.

Ježišmária, veľakrát. Ale našťastie rýchlo zabúdam na zlé veci.

Kamaráti – najmä Oskarovci, moja knižnica a treska s rohlíkom. (Martin kričí, že „daj tú tresku na prvé miesto“.)

Maková štrúdľa, kamaráti, mama, pravidelný beh alebo tanec, klavír.

Každý deň by som povedal niečo iné. Dnes by som povedal ľudia z Bangladéšu a trek okolo Annapurny. Zajtra to však môže byť niečo iné…

Myslím, že Nový Zéland a Austrália ma veľmi nakopli, a potom som trošku spľasla ako balónik na Filipínach a v Bangladéši. Pokiaľ ide o konkrétne veci, nabil ma kurz varenia v Kolkate, treking kdekoľvek alebo keď mám možnosť si trošku zacvičiť. Veľmi mi dobíjajú energiu mimoriadne zážitky – napr. šnorchlovanie pri Veľkej koralovej bariére.

Na to, ako dlho už cestujeme, je tých zlých zážitkov našťastie veľmi málo. Takže asi najhorším zážitkom doteraz bola cesta z nepálsko-indických hraníc do Kathmandu, keď sme cestovali asi 12 hodín po rozbitej ceste. Ale ani toto nebolo nejak extrémne zlé.

Najlepších mám viac – vegánsky burger v Melbourne (Vegie Bar), novozélandská tmavá čokoláda Whittakers, ovocná bábovka od Rachelinej mamy na Novom Zélande, Palak Paneer v Kolkate.

Najhoršie – bangladéšska reštaurácia, kde som v dusenej zelenine narazila na 10 cm-ovú ocucanú kostičku.

Už ma nebavilo cestovať sám, nebavilo ma, že nemám s kým zdieľať zážitky. Takže je to jednoznačne lepšie, všetko robíme spolu, spolu jeme, spolu sa tešíme, smútime. Ani raz počas cesty som nemal pocit, že by som chcel cestovať sám.

(smiech) V šoférovaní auta a v navigácii. Tiež vo fotografovaní, aj keď Martin si to nemyslí. Inak vo všetkom, čo sa týka cestovania je lepší.

Zatiaľ som tam nič zbytočné nenašiel. Práve naopak, zabudol som si zobrať termogate. A bol by som zobral aj nejaké svoje knihy, ale to by už bol batoh strašne ťažký…

Chrchlanie Aziatov a ich hlasné mľaskanie pri jedle.

Pochopiteľne. Bavia ma a aj keď ideme na miesto, kde som už predtým bol, tak sa snažím niečo vymyslieť ako to „upgradenuť“ – viď odfotenie Taj Mahalu bez turistov. Krajinu môžeš navštíviť aj desaťkrát a vždy sa dá nájsť niečo nové, či si ešte nezažil.

(smiech) Že výborne píše, ale má príšernú gramatiku, takže každý jeden jeho článok prechádza mojou korekciou. Že napriek tomu, ako dlho cestuje, jeho angličtina má medzery, resp. rozpráva skôr Hindi English ako normálnou angličtinou. Že sa vie poriadne rozčúliť, keď sa ho snaží niekto oklamať a verejne to „vinníkovi“ vytmaví. Samozrejme, iba slovne. 🙂

– Na novozélandský trek sme si zabudli zobrať opaľovací krém a spálili sme sa ako raci,  ale príšerne.

– Keď som mal už tri dni hnačku, ešte som si do polievky pridal jednu lyžičku chilli.

– Na úplne prázdnom velikánskom parkovisku sa mi podarilo nabúrať do briežku s kríkmi, ktoré boli odo mňa desať metrov vzdialené.

Milujem, že si plním sny.

Neznášam, že nemám epilátor a musím si holiť nohy žiletkou.

Jednoznačne viac než na 100 percent.

Vykvasiť sa na nejakej super pláži na pár dní a konečne si opáliť biele hnáty. (Toto ju čoskoro čaká v Kambodži :))

Pokojne by som predĺžil a pokračoval na ďalšiu ročnú cestu do Afriky. 🙂

Dve sukne, mini + dlhú.