Shankill road alebo rozdelený Belfast

Prechádzame sa na okraji Belfastu a stále tomu nedokážem uveriť, že občianska vojna skončila minulý rok, ako to hlása pomník v blízkosti Shankill road. Na jednej strane je katolícka írska strana, ktorá by rada videla zjednotené Írsko a na druhej sú protestanti, ktorí by chceli byť navždy pod vlajkou anglického kráľa.

Ak sa prejdeš po ulici, každá zo strán má tu svoju nepriestrelnú pravdu plnú zaručených argumentov. Ešte nedávno sa aj ako argument používali zápalné fľaše, bomby, dávky z palných zbraní. Ideme sa prejsť po rozdelenej štvrti, čo ešte donedávna bolo vyslovene nemožné, pokiaľ ste nemali ozbrojený konvoj. Republikánske grafiti na vás hádžu informácie o nevinne zabitých ľuďoch, o svetovom mieri či o jednotnom Írsku. Ak by mal namiesto zbraní nastúpiť kresliaci um, v tomto vyhrali jednoznačne katolíci.  Pestrofarebné, nápadité, ale aj srdcervúce. Stačí sa prejsť len na pár minút a máte pocit, že celému konfliktu nielen rozumiete, ale že budete v ňom nadržiavať Írom, ktorým chýba jednotný ostrov. Z múrov domov, kostolov, škôl, nemocníc sa vám prihovárajú všetci známi lídri, ktorí bojovali vo svojich krajinách proti domnelým agresorom. Máva vám na podporu Palestínčan Arafat, Kurd Očelan, ale objaví sa aj Argentínčan Che Guevara s červenou kubánskou hviezdou na čele.. Ako keby aj títo boli na tej správnej strane a bojovali za írsku vec. Táto mestská štvrť počas najkrutejších 70. rokov bojovala proti Angličanom nielen jednoduchšími zbraňami, ale aj vynaliezavosťou. Všade kam vošla noha Anglického vojaka, ženy búchali o zem smetnými hliníkovými vrchnákmi a dávali na známosť, že ,,Pozor“. To nebol len boj chlapa proti chlapovi, ale celých rodín. Bolo jedno či ste boli dieťa, ale vetchý starec. Keď ste tu bývali, museli ste bojovať či už zo zbraňou v ruke alebo výrobou bômb, či skladovať v drevenej podlahe malý zbrojný arzenál. Všetci sa poznali veľmi dobre a dôverovali si. Zrada sa končila smrťou. Láka nás reklama na návštevu miestneho múzea za boj o správnu vec. Dnes je zavreté, ale vieme, že by sme sa dozvedeli propagandu takú aká má aj tá druhá strana.  Aký je však pohľad druhej strany na konflikt?

Ideme po ľudoprázdnej ulici. Pred pár rokmi by som tadeto nemohol len tak prejsť. Vlastne mohol, ale v nejakom obrnenom transportéri a držal by som asi samopal či zápalnú fľašu podľa toho, na ktorej strane by som bol. Dnes je to opustené miesto, povaľujú sa tu prázdne plastové fľašky a odpadky. Dnes sme tu sami a nie sú tu žiadni turisti, napriek tomu, že ani nie o 2 kilometre odtiaľto je centrum mesta plné turistických atrakcií, ktoré lákajú tisíce turistov. Tam v centre sú plné kaviarničky, obchodíky a hlavne bezstarostný život. Ako dva úplne rozdielne svety.  Sem ešte do tejto časti sveta toľko ľudí nejde. Keď stretneme po chvíli potetovaného chlapa s pitbulom na povrázku a pozdraví nás britskou angličtinou, vieme, že toho by sme nechceli len tak stretnúť v 80. rokoch.

Prekročíme vysoký ostnatý drôt, ktorý by nedokázal prehodiť ani olympijský víťaz a sme v inom svete. Stále sú tu funkčné kamery, miesta kam by sa mohla armáda rýchlo zabarikádovať a heslá, že vstupuješ do ,,skutočného sveta“. Budovy sú na vlas rovnaké, ulice rovnako široké, len na priedomí veje namiesto zeleno bielej oranžovej vlajky tá anglická. Tu tiež bývajú Íri, ale s tým rozdielom, že vyznávajú anglikánsku verziu kresťanstva. Grafiti tu postupne vystriedajú tabule s krátkou údernou informáciou, že na tomto mieste, kde bol obchod, bola zastrelená matka s dieťaťom teroristickou organizáciou  slávnou na celom svete – IRA. Takmer na každom rohu je malá čierna tabuľka s bielym nápisom. Po každom prečítaní vás zamrazí a poviete si, či takéto príbehy patria do 21. storočia. Domy tu ešte zdobia portréty anglickej kráľovnej, ktoré by ste sotva našli v samotnom Anglicku. Nápisy ako ,,nedáme sa zastrašiť“ či ,, nás nedostanete“ vo vás dokážu poriadne rozprúdiť vašu predstavivosť ako to tu voľakedy bolo. Aj známe bary sú plné hesiel, portrétov známych vojakov a odznakov od domobrany. Práve bary či puby sú večer plné bývalých vojakov domobrany, ktorý nedôverovali ochrannej ruke pravidelnej armády.

Robíme si ,,kolečko“ po tejto časti Belfastu, ktorá mi príde na míle vzdialená od centra mesta. Zatiaľ, čo v meste necítite žiadne napätie a žiaden náznak vraždiacich chúťok susedov, tu je to nabité emóciami. Chlapi majú boxerský výraz v tvári, potetované ruky a sem tam vlastenecký nápis. Pýtať sa ich, kto má pravdu, je zbytočné. Každá strana vie to svoje. Čím ste bližšie k hranici dvoch svetov, tím menej ľudí tu býva a domčeky majú nápis ,,na predaj“ . Dnes tu neplatí zákaz vychádzania a život sa postupne vracia do svojich zabehnutých koľají ako to bolo pred 70-tymi rokmi. Ale dokedy? Nechce sa mi veriť, že ani jedna strana, ktorá mala svoje ,,ozbrojené spolky“ nemá doma pod parketami ,,nejakú tu zabudnutú zbraň s granátmi a výbušninami“. Stačí jeden malý konflikt a dnes prázdna ulica sa zmení na peklo a pribudnú ďalšie maličké pomníčky a umieračiky v kostoloch.