Rwanda – Švajčiarsko Afriky

Rwanda je dnes jednou z najbezpečnejších oblastí v Afrike. Počkať! Nebola tam genocída? Nepomýlil sa autor článku? Tu niečo nesedí… Áno, Rwanda zažila jednu z najbesnejších genocíd v moderných dejinách. Odhaduje sa, že v období od 6. apríla do 4. júla bolo vyvraždených vyše 800 000 Tutsiov a Hutuov. Počiatkom celej tragédie bolo zostrelenie lietadla v blízkosti hlavného mesta Kigali s prezidentmi Rwandy a Burundi. Zo zostrelenia boli obvinení Tutsiovia, ktorých neskôr začali nazývať švábmi. Hlavnou zbraňou v rukách besniaceho davu bola mačeta. Ľudom usekávali končatiny, podrezávali ich a bolo jedno, či je to dieťa alebo starec. Ak si patril k Tutsiom, mal si to zrátané.

Stalo sa to v roku 1994, v období, kedy zúrila tvrdá občianska vojna v bývalej Juhoslávii. A nebojíte sa dnes ísť do Chorvátska? Veď sa tam mlátili hlava-nehlava. Odpoveď väčšiny Slovákov je, že ,,veď to bolo dávno“. Presne tak dávno to bolo v Rwande. Preto obava, či tam ísť či nejsť, už nie je na mieste.

Stojím na hranici medzi Burundi a Rwandou. Privíta ma colník čierny ako ebenové drevo s bielym úsmevom. Vitajte v našej peknej krajine! Máte prosím vás igelitové tašky? Ak áno, prosím, nechajte ich tu na colnici. Je zakázaný dovoz igelitiek. Prečo? Ich milovaný prezident bol na zahraničnej návšteve a keď videl tú spúšť, čo dokáže igelit, rozhodol sa. A naozaj. V krajine nevidíte žiadne povaľujúce sa igelitky a prostredie je omnoho krajšie. Nevyskúšame to aj u nás doma? Igelit nahradili papierové vrecúška. Krajina zavádza moderné prvky a nebojí sa kopírovať úspešné modely zo zahraničia. Na čele majú svojho milovaného prezidenta, ktorý je jeden z najosvietenejších na tomto svete. A ľudia mu dôverujú.

Autobusom idem do hlavného mesta Kigali. Mám pred sebou osemhodinovú cestu cez prales. Najprv však zaznie spoločná modlitba za bezpečnú cestu. A ty sa prečo s nami nepomodlíš? Nie si kresťan? Si moslim? Nie, som ateista. Ty vôbec neveríš? Pre domácich sa môj ateizmus stal hlavnou témou cesty. V týchto končinách je jedno, či si kresťan či moslim, ale viera je pre nich niečo, čo musí každý mať. Jedna otázka za druhou, prečo a ako a neveriace pohľady. Ale žiadne presvedčovanie. Každý mi chce dať svoju bibliu, že keby som náhodou našiel cestu k viere. Na záver celej cesty sa modlia, aby som našiel svoju správnu cestu. Rwanda prekvapuje každou minútou. Je krajinou, ktorá sa pozerá do budúcnosti a nechce zopakovať chyby svojej predchádzajúcej generácie. Tešia sa z každej chvíle a majú tú ľahkosť bytia. Pre mňa je Rwanda najpozitívnejšou krajinou v Afrike, kde dnes vládne úsmev. Je to zvláštne, že až keď si národ zažije niečo tragické, ako napríklad genocídu, potom sa spoločne povznesie nad malichernosťami. Ako napríklad Kambodža po vláde Pol Pota a teraz Rwanda. V oboch krajinách ľudia spravili hrubú čiaru, ale nezabúdajú na minulosť. Pomníky v hlavnom meste, kde si každoročne sľúbia, že nič také sa už nestane. Keď počujete príbehy, ktoré ľudia hovoria okolo vás a ten príbeh má každý, neostane vám oko suché. Na obyčajných budovách je pripomienka, koľko ľudí bolo na tomto mieste zabitých či rozsekaných… Kruté? Nie, máš si pamäť, že aj kultúrny národ môže skončiť veľmi zle. Videli ste film Hotel Rwanda? Skutočný príbeh Paula Rusesabagina, manažéra hotela, ktorý zachránil niekoľko stoviek Tutsiov. Ten hotel existuje dodnes a pokračuje vo svojej činnosti. Na jednej strane smutná minulosť, ale na druhej pozitívna budúcnosť. Samotné mesto Kigali je klasické africké mesto. Do Afriky sa nechodí kvôli mestám, ale za atmosférou, trhmi a prírodou. Afrika je jedno veľké trhovisko. Stačí si sadnúť na vychladené pivko a pozerať. O chvíľu prídu predajcovia od šnúrok do topánok až po vypchaného pásovca ako dekorácie. Čo má tamten na hlave? Topánku? A to už prečo? Predáva jeden druh a stačí povedať číslo a zoženie. Všetko sa tu nosí na hlave. Už sa nedivím, že sú Afričania rovní ako pravítka. Dve dámy sa rozprávajú a jedna má na hlave balík ponožiek a tá druhá obrovský trs banánov. Videli ste už niesť na hlave lavičku? Musíš mať oči otvorené a nestačíš sa čudovať, čo sa dá vidieť. Ženy sú krásne oblečené do farebných šiat s veľkou mašľou na hlave a deti majú miesto kočíka svoje miesto na chrbte. Všetko čo však chceš kúpiť, musíš zjednať. Aj taxík, vodu v obchode, kartu do mobilu a sem-tam aj letenku. Žiadne drzé zjednávanie, ale je to taký malý národný šport bez urážania sa. Toto je nielen Afrika, ale aj Rwanda. Ak Kigali, tak trhoviská a večerné podniky, kde je diskotéka. Im vážne stačí bubienok a všetci sa kníšu zo strany na stranu. Ich rytmy, pohyby sú živelné, krásne a oku lahodiace. My nevieme oproti nim vôbec tancovať. Dokonca aj kresťanská modlitba v kostole má povinný tanec. Všetci sa postavia, pustí sa magnetofón a spieva sa, tancuje a ľudia majú odrazu k sebe bližšie. Cestuješ v autobuse? Priprav sa na to, že budeš tlieskať do rytmu, pospevovať a knísať sa. Toto milujem najviac a pritom som tanečné drevo. A v rytme afrických bubnov sa presúvam k hraniciam s Kongom, kde je najväčším lákadlom najväčšia atrakcia Rwandy.

Iba 55 ľudí denne môže vidieť jedno z najkrajších safari na svete. Som na hranici medzi Rwandou a Kongom, obklopený zeleným hustým pralesom. Postupne sa driapeme džungľou, žiadne vychodené cestičky, žiadne pripravené miesta, kde by ste mali vidieť veľké monštrá, ktoré chceme vidieť. Teplota sa vyšplhala na takmer 35 stupňov a vlhkosť je v tejto časti sveta takmer 100-percentná. Poháňa nás túžba vidieť jedny z najkrajších primátov na svete. Gorilu. Keď som sa prvýkrát chystal do rovníkovej Afriky, bolo mojím snom nielen vidieť v prirodzenom prostredí 250-kilové monštrum, ako ho nazývajú ľudia na Slovensku, ale aj vedľa neho sedieť, pozerať sa z bezprostrednej blízkosti a takmer sa ho chytiť. Videli ste film Gorily v hmle? Ako hlavná hrdinka sedí medzi gorilami a napodobňuje ich? Áno, toto sa dá zažiť na vlastnej koži. Nie je to nebezpečné? Veď sedieť vedľa 250-kilového opičáka…? James, sprievodca a správca parku, nám dáva rady, čo robiť a nerobiť. Nikdy nechoď bližšie ako sedem metrov, nepozeraj sa do očí a vyhýbaj sa im, ak by išli tvojím smerom. Som jemne v strese, veď keď sa rozbehne gorila mojím smerom, dokážem rýchlo zareagovať? Kladiem si túto otázku, keď sa predierame rovníkovým pralesom bez ciest. Adrenalín stúpa, ale túžba vidieť je silnejšia. Zrazu zastaneme a vidíme sa knísať strom. Pod stromom vidíme prvé huňaté stvorenia. Najprv sa objavujú malé gorily. Tak tohto som sa obával? Blížia sa k nám malé čierne klbká plné radosti. Veľkými kukadlami na nás pozerajú a mrmlú si niečo popod nos. Chcú si nás obchytať, ale vieme, že nemôžeme. Len vysvetlite mláďaťu, že sa nemôžeme hrať. Malými labkami sa dotýkajú a robia kotrmelce okolo nás. Toto je asi to najkrajšie safari. Len sedíte, pozeráte sa a nechávate plynúť čas. Z desiatich metrov to sleduje gorilia matka. Žuje bambus a tvári sa, že je všetko v poriadku. Krv v žilách stuhne, keď si svoje stádo príde pozrieť hlavný samec. Veľká gorila má 250 kíl a ten výraz v tvári hovorí jasnou rečou. Iba raz porušíš pravidlá a končíš. Ako sa cítim? Keď si toto čítate, verím, že si vravíte, že na toto by ste sa nenechali nahovoriť. Ale všetci sa zhodujeme, že sa cítime nielen v pohode, ale hlavne bezpečne. Keď neporušíš pravidlá, nemá sa ti čo stať. Vyhradená hodinka na návštevu sa pominie šialene rýchlo. Neľutujem námahu, čas, peniaze, energiu. Kvôli takýmto zážitkom žijem, dýcham a nabíjajú ma.

Večer sedím na terase hotela s výhľadom na jazero Kiwu, kde je na druhej strane ďalšia krajina, ktorú chcem navštíviť – Kongo. Že je nebezpečné? Alebo je nebezpečná len naša nevedomosť o niektorých krajinách, ktorá nám bráni navštíviť dané krajiny. Dám si pohár kvalitného vína a vyrážam.