Rozhovor: Fotograf, ktorý zachytáva životy ľudí vo vojnových krajinách

Kedy si si povedal, resp. vznikla myšlienka, že by si chcel fotiť krajiny, kde je vojenský konflikt?

Išlo to postupne. Vždy ma to ťahalo k cestovaniu, až raz som sa ocitol mesiac v Afganistane, kde moja kamarátka Zuzana, pracovala v neziskovom sektore a rozprávala mi aká je situácia. Že je úplne iná, ako ju opisujú médiá. Tak som neváhal a šiel. Neskôr sa nám podarilo urobiť prvú veľkú výstavu na Hviezdoslavovom námestí a ja som zrazu nadobudol pocit, že to má zmysel. Krajina mi otvorila oči. Mal som šťastie, v tej dobe sa dalo relatívne slobodne cestovať, čo som maximálne využil.

Ktoré krajiny si navštívil, ktoré sú „nebezpečné“?

Každá krajina môže byť nebezpečná. Všetko záleží od ľudí, ktorí ju navštívia aby rešpektovali miestne zvyky. Boli sme pre klienta pracovne fotiť kávovú plantáž v Brazílii a krajina je nádherná, ale motať sa v „slumoch“, nie je najrozumnejšie, čo tam môžeš urobiť, pokiaľ sa tam nevyznáš.

Aká bola tvoja posledná „misia“?

Taká významnejšia sa udiala minulý rok v lete, kedy som sa rozhodol splniť si sen. Vybral som sa  peši do Santiaga de Compostela po Comino de la Norte a Comino Primitivo, prešiel som cca 900 km za mesiac. Chcel som si vyskúšať byť pútnikom, pozrieť sa inými očami na seba samého a spoznať aké to je – putovať. (len malý fotoaparát a ja)

Keď fotíš na čo sa zameriavaš? – o čom je tvoj projekt Ľudská rodina

Na jednej strane som reklamný fotograf, ktorý má rád svoju prácu, pretože je v nej veľa výziev.

Na druhej strane pracujem na projekte “Ľudská rodina” , ktorý vychádza z myšlienky, že rodina je prostredie, s ktorým sme najviac spätí, výrazne nás ovplyvňuje a my ovplyvňujeme ju.  Ľudia rôznych nábo­ženstiev, rôznych kultúr, rôznych sociálnych vrstiev  sa hlásia k princípom žitia podľa určitého poriadku. To je svet, ktorý ma fascinuje.

Aké boli tvoje prvé pocity, keď si navštívil svoju prvú krajinu, kde hrozí reálne nebezpečie?

Najhoršie nebezpečie je také, o ktorom netušíš. Až večer sa dozvieš, čo malo aký význam. Že si bol v mínovom poli. Že asi 30 km od nás bol lokálny konflikt a podobne. Stane sa to chtiac-nechtiac súčasťou večerných rozhovorov a ty sa snažíš mať pocit a presviedčaš sa, že sa Ťa to netýka.

Kde máš svoju hranicu, kam by si nešiel?

Neviem, kde je hranica. Zatiaľ som nebol vystavený takej situácii. Cieľom projektu “Ľudská rodina” je zachytiť život ľudí v krajinách, kde bola vojna ešte prednedávnom každodennou realitou. Projekt odkrýva osudy ľudí – „ľudskú rodinu“ – ktorí sa na krehkých základoch mieru učia znovu žiť bez vojny. Nezobrazuje utrpenie, ktoré zanechala vojna, ale naopak cenu mieru.  Nechcem parazitovať na ľudskom nešťastí.

Ako sa pripravuješ, keď ideš do ,,nebezpečnej krajiny“? Príklad: Nechal si si narásť bradu, keď si išiel do Afganistanu? Prípadne korán v batožine…

Na tie krajiny sa nedá pripraviť. Je jedno či máš bradu alebo nie. Snažím sa, aby celý náš pobyt bol dobre pripravený, mať lokálne kontakty, šoféra, auto a dobré vzťahy už pred cestou. Máme team ľudí, ktorí nám to celé pomáha pripravovať, pretože necestujem sám, vždy sme minimálne dvaja až traja zo Slovenska.

Aký je rozdiel medzi slovenským ,,vojnovým“ fotografom a západným? – podpora base campu, výbava, peniaze….

Veľké redakcie, keď vysielajú štáb, tak sú väčšinou s vojenským doprovodom. Ja si myslím, že my sme väčší dobrodruhovia.  Ja mám rád miestny doprovod. Je to istejšie. Ste bližšie k ľuďom, ktorí tam žijú. Môžete s nimi tráviť viac času, zdieľať s nimi ich život. Lepšie ich pochopiť. Sedieť spolu s nimi na zemi a jesť rukami.

Mal si hraničnú situáciu, kedy si si povedal DOSŤ a už to nechcem robiť?

Človek býva unavený, vyčerpaný, ale vie prečo tam išiel. A vždy príde nový deň a potom už je lepšie.

Ako vnímaš Afganistan? Na jednej strane máme informácie z médií ako je tam všetko nebezpečné, na druhej strane stretávaš miestnych ľudí, ktorí chcú pomôcť.

To sú tie paradoxy života. Žiaľ, situácia tam nie je dobrá. Napriek tomu ľudia tam vedia žiť a prežívať každý deň naplno.

Ako sa krajinám ako Afganistan a Južný Sudán dá podľa teba pomôcť?

Je to zložitá otázka. Tie krajiny majú rozdielne príbehy. Celý svet je globalizovaný, ale nie každý má rovnakú úroveň. Na jednej strane by sme sa mali od nich učiť. Pokore, jednoduchosti a radosti. Zjednodušiť si svoj život a nie sa neustále sa naháňať. Nájsť si čas. Jeden kmeňový náčelník nám povedal veľkú múdrosť: Vy máte hodinky, ale my máme čas.

Kam sa chystáš najbližšie a odkiaľ si prišiel?

To uvidím na letenke, čo dostanem do ruky najbližšie. A vrátil som sa z komerčného fotenia v USA.

Ako pozerá okolie na to, čo robíš?

Myslím, že radi chodia pre mňa na letisko.

Martin Črep

Jeho fotografie boli uverejnené v mnohých módnych a spoločenských časopisoch na Slovensku, Francúzsku, Holandsku, Čechách. Realizoval mnohé reklamné kampane na Slovensku i v zahraničí. Žije a tvorí v Bratislave. Pôsobil ako ústredný metodik pre fotografiu na Slovensku v Národnom osvetovom centre, kde začlenil slovenskú fotografiu do medzinárodnej organizácie FIAP. Jeho výstava „Divadlo ožíva“ otvárala novú budovu SND a existovala ako expozícia 3 roky. Jeho výstavy z projektu Ľudská rodina Afganistan a Ľudská rodina Izrael navštívilo v Bratislave, Brne, Prahe, Banskej Bystrici, Košiciach, Šali a v iných mestách vyše 600 tisíc ľudí. www.martincrep.com / www.humanfamily.eu