Rozhovor: Expedícia Cho Oyu alebo ako vyzerá príprava na osemtisícovku

Večne usmiata Barbora a jej priateľ sa pred tromi rokmi rozhodli, že sa nielen pokúsia vyliezť svoju prvú osemtisícovku, ale že si ju celú vlastnými silami pripravia. Žiaden šerpa, žiadni pomocníci. A pridaná hodnota celej expedície? Ak sa to Barbore podarí, bude po 32 rokoch druhou Slovenkou, ktorá stála na tejto nádhernej hore.

Rozhovor vznikol, keď sme sa všetci spoločne stretli s Vladom Štrbom, ktorý dával svoje posledné rady. Sedeli sme pri čiernom čaji v strede Káthmandu a miesto 30 minút sme strávili príjemné 2 hodiny rozprávaním o tom, ako taký sen vzniká a čo všetko tomu treba podriadiť.

Kedy vznikol nápad, že pôjdete na Cho Oyu?

Asi tak tri roky dozadu, keď sme úspešne vyšli na Peak Lenina v Tadžikistane. Skúsili sme ako naše telo reaguje a či taký ťažký výstup zvládneme. Keď sme zostupovali, tak sme si povedali „Prečo nie?“.

Bolo obdobie, kedy ste zapochybovali o svojom pláne?

Viac menej nie, ale jeden malý moment bol. Pred 2 rokmi sme zrealizovali zimný výstup na najvyššiu horu Japonsku Mt. Fuji (3776). Práve v tom období je uzavretá a my sme Fuji chceli nielen vyliezť, ale aj zísť opačnou stranou. Vybavili sme potrebné formality a dali sa na výstup. Avšak nás zastihla asi 100 metrov pod vrcholom silná búrka. Teplota klesla na mínus 30, vietor dosahoval hodnoty 120 km/h. 10 hodín v stane a na hore, kde nikto okrem nás nebol. Boli sme na celej hore Fuji len my dvaja. Nakoniec sme Fuji zvládli, ale počas búrky som povedala, že nikdy v živote. Ale potom v bezpečí civilizácie sme vyhodnotili, že to bola nielen dobrá skúsenosť, ale aj príprava.

Koľko trvá zorganizovať výstup na himalájsky končiar?

Tri roky sme plánovali, ale tá skutočná príprava bola tak 7 – 8 mesiacov pred odchodom. Najviac problémov bolo pri hľadaní miestneho partnera. Pôvodného sme zmenili, lebo sa pomýlil vo finálnej cene o jednu nulu. Plus keď už máš pocit, že si všetko vyriešil, prišiel ďalší problém. Aj teraz po prílete do Káthmandu sme sa dozvedeli, že hranica s Čínou je stále uzavretá a tak sme museli narýchlo kúpiť letenky do Lhasy, ktoré nie sú vôbec lacné.

Ako ste sa fyzicky pripravovali? Čo treba všetko obetovať?

Takmer každé ráno sme na stacionárnom bicykli najazdili takmer 20 kilometrov. Večer keď sme sa vrátili z práce, absolvovali sme hodinu fitnes tréningu alebo sme trénovali 3 hodiny v  miestnom lezeckom centre. Cez víkend sme ešte navyše behávali 3000 schodov „rebrík do neba“ v Trieri čo zodpovedá asi 900 výškovým metrom a bolo jedno, či svieti slnko alebo prší.

A čo lezecká príprava?

V zime sme pravidelne chodili do Álp, aby sme si navodili modelové situácie. Ale veľkú príprava na zimu, ktorú by sme mali zažiť na vrchole Cho Oyu, sme si okúsili vo Švédsku. Odišli sme na týždeň za polárny kruh, kde bolo mínus 30. Bez elektriky, tečúcej vody a všetkých civilizačných vymožeností. Hlavne sme bežkovali na starých švédskych lyžiach.

Uvedomovala si si, že keď všetko pôjde podľa plánu, budeš druhou Slovenkou, ktorej sa to podarilo?

Ani nie, nepátrala sa po tom. Pred cestou ma kamarát Vlado Štrba upozornil na svoju stránku, kde vedie podrobnú štatistiku a až tam som zistila, že by som mohla byť druhá.

Máte nejaký talizman, ktorý si beriete na vrchol?

Máme veveričku KAWEECHELCHEN, čo je náš patrón. „Modlíme“ sa k nemu, pred každým výstupom (smiech). Tento talizman som dostala od priateľa pred mojim prvým lezeckým turnajom.

A teraz taká osobná otázka. Ako rieši záchod žena? Chlapi čúrajú do fľašiek a dievčatá?

Je to vlastne taký lievik. Raz som ho vyskúšala v Pamíre a psychicky som sa na to pripravovala veľmi dlho (smiech). Ale pri takých výškach ani veľa necikáš.

Aké jedlo si beriete? Konzervy to asi nebudú.

Všetko je to dehydrovaná strava. Len zaleješ vriacou vodou a je to hotové. Nič náročné. A čo sa dá pripraviť? Tak napríklad cestoviny bolonesa, zemiakové pyré či iné delikatesy. I keď v tých výškach tá výrazná chuť nie je niekedy dobrá.

Barbora, ale pokiaľ viem, ty si vegánka. Nebude to pre teba problém?

Našťastie firmy vyrábajú aj stravu pre vegánov.

Možno budeš prvý vegán na osomtisícovke!

Ja po takýchto štatistikách nepátram. (smiech)

Koľko trvá výstup na vrchol?

Od základného tábora po vrchol potrebujeme približne 4 týždne. V tomto časovom rozhraní vybudujeme 3 výškové tábory a na vrchol by sme mali vystúpiť 10. mája, ak budú dobré podmienky.

Budete mať kyslíkové bomby?

Nie, nebudeme mať. Ako sme spomínali, celú cestu ideme vlastnými silami. Keď máš kyslík, musíš mať niekoho v základnom tábore, kto ti kontroluje spotrebu a keď si minul viac, musíš sa vrátiť. Zas keď ideš bez kyslíka, hrozí ti väčšie nebezpečenstvo omrzlín. Plus na vrchol ideme bez šerpov a sprievodcov.

Čo na to rodina?

No, keď sa mama dozvedela kam ideme, tak vyhlásila, že bude potrebovať prášky. Ale teraz to s nami prežíva a teší sa s nami. Keď vidí naše fotografie, tak je nadšená a chápe, prečo to robíme.

Ďalšie plány po tejto expedícii?

Vyjsť „snežného leoparda“, päť sedem tisícoviek v pohorí Pamíru. Cieľom sú aj všetky 4-tisícové vrcholy vo Švajčiarsku. Tých je 48 a máme už za sebou asi 15.

Čo by ste odkázali tým, čo rozmýšľajú, že by niečo podobné chceli spraviť?

„Urobte to“! Choďte si za svojim snom. Ale treba si najprv zistiť veľa informácii, čo je v dnešnej dobe internetu jednoduchšie ako pred niekoľkými rokmi. Nakontaktovať ľudí, čo už na podobnej expedícii boli a spýtať sa na ich rady a postrehy a hlavne veľa trénovať!

Barbora Orliková (29.11.1983)

Barbora pracuje ako molekulárna biologička v laboratóriu na výskum rakoviny, ale akonáhle má trošku voľného času, tiahne ju to opätovne do hôr, ktoré sú odmalička jej druhým domovom. Prvé skúsenosti získala rodená Bratislavčanka vo Vysokých Tatrách, ktoré boli v detstve jej klasickou dovolenkovou destináciou. S technickejším horolezectvom začala pred 7 rokmi na počesť pamiatky jej starého otca, ktorý prehral boj s rakovinou. Či už Alpy alebo exotickejšie masívy, všade na svete nachádza nové výzvy, ktoré vďačne prijíma. Popri Mont Blancu a ďalšiemu tuctu alpských štvôr tisícoviek, ktoré už absolvovala, formovali aj vzdialené vrcholy jej horolezecké zdatnosti. Od zimného prechodu Mount Fuji v Japonsku (3776 m) cez výstup na Mount Elbrus v Rusku (5642 m), či technickejšieho výstupu v alpskom štýle na Kyajo Ri v Nepále (6186 m), až po samo-výstup na Pik Lenina v Kirgizsku (7134 m).

Vivian Boyer (15.09.1978)

Vivian je rodený Trierčan (Trier, Nemecko) francúzskej národnosti, žijúci posledných 6 rokov v Luxembursku. Pracuje ako počítačový lingvista pre európsky úrad pre publikácie. Už ako šesťročný sa začal venovať potápaniu, ktoré v ňom prebudilo záujem o technické športy. Niekoľko rokov neskôr objavil športové lezenie, ktoré predstavovalo prvý krok k horolezectvu a speleológii. V roku 2009 bol členom medzinárodnej speleologickej expedície v Čiernej hore, ktorej cieľom bolo odhalenie nových jaskýň v horskom masíve Durmitor. Odvtedy nasledovali mnohé projekty nad a pod zemou v rôznych kútoch sveta. Skúsenosti s výškovým horolezectvom mohol preukázať výstupmi na Mount Elbrus (5642 m), Kilimandžáro v Afrike (5895 m), či Pik Razdelnaja v Kirgizsku (6148 m). Jeho hlavným projektom spolu s Barborou je vystúpiť na vrcholy všetkých 48 švajčiarskych štvortisícoviek a tomuto cieľu sa každým rokom približuje. Vivian je okrem toho trénerom lezenia, inštruktorom speleológie a trénuje deti a mládež.