7 najväčších failov

Boracay: Selfie blázinec

Prekrásna pláž s tým najbelším pieskom a tyrkysovým morom. Rozprávka! Ale aj tá najkrajšia rozprávka sa môže zmeniť na tragikomédiu, keď ľudský rozum ostane doma a na dovolenku prídu iba telá. Sedíte na večeri a pri vedľajšom stole je mladý párik. Dievčina vyparádená podľa najnovšej módy, červený rúž a už desať minút bez prestávky si pri večernom drinku robí selfie z tých najrôznejších uhlov a usmieva sa do telefónu, pričom chlapec iba ticho kuká do blba. Toto nebol žiadny ojedinelý prípad. Celá pláž sa hemží selfíčkami a selfie-stick je najpredávanejší suvenír. Boracay je skrátka selfie-raj. Uhýbať sa pred fotoaparátmi nemá najmenší význam a tie krkolomné pózy aké sme videli… Selfie je v dnešnej dobre populárne, aj my ich máme hojne, ale to, čo sa deje na Boracayi je priam neuveriteľné. Mnohí ani do mora nevošli, iba chceli PRED morom selfie. Boracay je celkovo nejaký bizarný. Je krásny, ale predražený a navyše sa tak trochu na niečo hrá. Na nóbl miesto, pričom všade vám pod nohami pobehujú kohúty. Vedľa autoumyvárky sa pečú kurčatá v prachu. To by bolo úplne v poriadku, keby sa Boracay neprezentoval ako to najlepšie, čo si na Filipínach môžete vybrať. Musíme sa aj posťažovať, že nás na Boracayi aj okradli. A to na hoteli, ktorý bol jeden z našich najdrahších ubytovaní počas celej cesty.

Čo by sme robili inak?

Na Boracay by sme sa asi aj tak prišli pozrieť, keďže tie pláže sú naozaj krásne a keď si privstanete, odfotíte si aspoň pekný tyrkys a budú tam len desiatky ľudí, nie stovky. Možno by sme však skrátili pobyt a ušetrili tak pár dní navyše radšej na rajské kambodžské pláže.

Nepál: Turista je chodiaca bankovka

Často sa o Nepálcov hovorí, akí sú to mierumilovní, dobrí, milí, zlatí ľudia. Áno. Ale sú už aj poriadne skazení turizmom. A to ani nie tak v uliciach Thamelu, kde je najväčšia koncentrácia obchodníkov a turistov, ako skôr v Himalájach. Možno si pamätáte, že trek okolo Annapurny patril medzi naše top zážitky. Ale zároveň nás aj zarmútilo, keď na nás chceli na každom kroku zarobiť. Nepálec si kúpi vodu za 40 rupií, hneď za ním pristúpite k okienku obchodíka vy a máte zaplatiť 80 rupií za tú istú vodu. V miestnej reštaurácii zaplatia Nepálci za obed 90 rupií, vy 120 rupií. Rozdiel je v prepočte na eurá miniatúrny, ale prečo musí byť rozdiel? Ide o princíp. Za to lístok na autobus z Jomsomu do Tatopani sme dostali za 10 násobok ceny pre Nepálca, len preto, že sme turisti a teda „máme peniaze“. Veď keď ste prišli až do Nepálu, musíte byť milionár. „Ale to sú chudáci chudobní Nepálci, my máme predsa viac peňazí“, argumentuje nemecká turistka. S prepáčením, ale odkiaľ vie, koľko mám na účte? Po druhé, s takýmto prístupom budú možno o rok ešte vyššie ceny, pretože my, turisti medzitým určite ešte viac zbohatneme a teda mali by sme platiť ešte viac. Po tretie, viete si predstaviť, že by sme doma na Slovensku predávali vodu v stánkoch podľa toho, aká národnosť si ju kupuje? Ááá, to je Nór, 3 eurá, prosím. Óóó, chudák Bangladéšan, 25 centov, prosím. Prišlo nám to trošku absurdné a únavné, že sme všade museli zjednávať a dávať najavo, že nie sme včerajší a poznáme bežnú cenu. A najčastejší argument Nepálcov? „Veď aj u vás to tak je, že miestni platia menej.“ Nuž milí Nepálci, nie je to tak. U nás stojí voda pre všetkých rovnako. Škoda, že ste uverili tomu, čo vám niekto nahovoril.

Čo by sme robili inak?

Asi nič. Veľa tu totiž človek nezmôže. A do Himalájí sa určite vrátime, takže nás to čaká opäť. Sme zvedaví, s akými cenami nás budú čakať. 🙂

Juhovýchodná Ázia: Korupcia a čachre-machre na hraniciach

Ďalší experti na oklamanie turistov sú v juhovýchodnej Ázii, najmä Thajčania a Laosania. Aj keď v porovnaní s amatérskymi spôsobmi v Nepále, tu sú prefíkanejší a korupcia im nie je cudzia. Na thajsko-kambodžskej hranici nás minivan odrazu nečakane vyhodil asi dva kilometre pred hranicou. Vraj si tu máme kúpiť víza, oni nám všetko vybavia a nebudeme musieť vyčkať dlhočizný rad na hranici. To všetko iba za 43 USD/osoba. My na to, že si chceme vybaviť víza priamo na hranici. Na to sa Thajčan nahneval, skonfiškoval nám autobusové lístky a odmietol nás odviezť na hranicu, pričom lístky sme mali zaplatené  až do Siem Reap v Kambodži. Po dlhšom handrkovaní nás predsa len odviezli na hranicu, kde sme všetko vybavili za 30 USD na osobu bez čakania. Potom nás odviezli na nejakú odľahlú nanovo postavenú autobusovú stanicu uprostred ničoho. Tu nás mal podľa pôvodného plánu vyzdvihnúť autobus smerujúci do Siem Reap, ale keďže nám zlostný Thajčan nevrátil lístky, nikto nás nevyzdvihol. Všetci sa tvárili, že o ničom nevedia, Thajčania ukazovali prstom na Kambodžanov, Kambodžania na Thajčanov. „Zavolajte políciu,“ nedal sa Martin. „My nemáme číslo na políciu,“ znela odpoveď. „Som terorista, mám v batohu bombu, ktorá o chvíľu vybuchne. Zavolajte políciu,“ skúšal Martin. Políciu nezavolali, ale asi po hodine handrkovania ich to prestalo baviť a pristavili nám súkromný autobus iba pre nás troch – Martu, Martina a jednu Turkyňu, ktorá tiež bojovala za svoje práva.

Laosania tiež patria do tejto kategórie. Oni milujú na hraniciach vyberať okrem vízového poplatku aj ďalšie záhadné poplatky, ktoré nemajú nikde vypísané či uzákonené. Poplatok za pečiatku, poplatok za službu, poplatok za to, že ste prišli v nedeľu, kedy vraj nepracujú a podobné rozprávky.

Čo by sme robili inak?

Menej sa rozčuľovali, ale rovnako sa nedali nachytať.

Bangladéš: Rangamati

Do Rangamati resp. Chittagong Hill Tracts chodia s obľubou najmä mladí Bangladéšania. Populárne tu je najväčšie umelé jazero Kaptai, ktoré bolo vytvorené v roku 1960 na hydroenergetické účely. Pri tejto príležitosti však bolo presídlených okolo 100 tisíc pôvodných obyvateľov (Adivasi) bez odškodnenia. Pôvodní obyvatelia sú, mimochodom, prevažne budhisti, prípadne hinduisti a žijú v kmeňovej organizácii. Na základe štátneho programu v oblasti usídlili desaťtisíce moslimských Bangladéšanov z plání a vtedy začali konflikty. Zástupcovia kmeňov chceli chrániť svoje pozemkové práva, takže sa pustili do otvoreného vojenského konfliktu a boja za svoje ľudské práva. Výsledkom však boli hromadné znásilnenia a genocída. Konflikt sa utíšil až v 90-tych rokoch minulého storočia. A tu sa dostávame k tomu, prečo pre nás Rangamati figuruje na top fail zozname. Obaja máme radi spoznávanie pôvodných kultúr a interakciu s domácim obyvateľstvom. Lenže na to vás musia miestni prijať medzi seba, pozvať, akceptovať a nie vždy sa to musí podariť. V úvode nášho výletu na jazere Kaptai lodník zastavil pri miestnej policajnej stanici a úspešnosť nášho stretnutia s budhistickými kmeňmi bola v momente odsúdená na zánik. Do loďky sme pribrali štyroch ozbrojených policajtov, ktorí nás „museli v záujme našej bezpečnosti“ všade sprevádzať. Vystúpili, keď my sme vystúpili, stáli vedľa nás, keď sme si kupovali ananás, aj keď sme sa fotili na mostíku. Aká je šanca odfotiť sa aj s miestnym kmeňom, keď máte v pätách bangladéšsku políciu, ktorá tu ešte pred pár rokmi robila poriadky? Nijaký kmeň sme ani nevideli, iba z diaľky sochu Budhu stojacu na kopci, ani nijaké „nebezpečenstvo“, iba usmiatych bangladéšskych turistov, ktorí si nadšene robili selfies. Čo už, je to stále senzitívna oblasť, takže to treba rešpektovať. Škoda len, že nám zobralo toľko námahy a času vybaviť povolenia do tejto oblasti…

Čo by sme robili inak?

Policajný sprievod nám bol nepríjemný a trápny a prostredie navyše ani nebolo extra fotogenické, takže Marta by sem neprišla, Martin aj áno, ale bez väčších očakávaní.

Austrália: Lanovka v Blue Mountains

Toto je Martin osobný fail. Padla do klasickej turistickej pasce a vyviezla sa červenou lanovkou v pohorí Blue Mountains. Lanovka je totiž na mieste, kde kedysi fungovala jedna z najstrmších baníckych železníc. Hmm, to znie zaujímavo. Po chvíľke otáľania teda nasadla. Jazda trvala asi minútu a dvadsať sekúnd a pri výstupe ju skásli 16 AUD. Za tú cenu by sme mali v Laose aj ubytovanie na dve noci. Hore sa cítila nesmierne stupidne, hlavne keď si spomenula na zvučku v lanovke pripomínajúcu Hviezdne vojny. Navyše aj zablúdila v pristávacej budove plnej fast foodov a suvenírov, takže Martin nakoniec dorazil k autu omnoho skôr – peši a s fotkami super vodopádu, ktorý mal po ceste.

Čo by sme robili inak?

Mať rozum, kašlať na lanovku a ísť pešo.

Čína: Cudzincov nemôžeme ubytovať

Keď dorazíme do nejakého mesta a nemáme už vopred rezervované ubytovanie, jeden z nás sa vždy vyberie na „obhliadku“ a nájde niečo vhodné. V priemere to trvá asi tak pol hodinu. Tentoraz bol vyslaný do terénu Martin (keď má už tú Čínu tak v láske, povedala si Marta). Marta medzitým hľadala ubytko online a šípila problém. Mnohé ubytovacie zariadenia mali uvedenú poznámku, že nemajú povolenie ubytovať  cudzincov. A tak sa aj stalo. Martin sa po dve a pol hodinách hľadania v Chengdu vrátil s dlhým nosom, unavený, spotený, hladný a s pocitom krivdy. Čo je toto za pravidlo? Kde sa mám ubytovať? Nakoniec sme niečo našli na internete. Keď sme však prišli na adresu, nič tam nebolo, iba veľké nákupné stredisko. Ďalší fail. Tak sme napokon išli do medzinárodného hostela.

Čo by sme robili inak?

Nevymýšľali toľko a išli hneď do hostela. Vo všeobecnosti sa nám potvrdilo, že keď príliš vymýšľame a kombinujeme, tak to nedopadne dobre. Občas totiž zaplatíte menej za jednu izbu pre dvoch, ako keby ste platili za dve postele v hosteli. Ale niekedy sa špiritizovať neoplatí a ušetríte tak kopec času na nejaké zážitky. Napríklad na megaštipľavý hot-pot a iné dobroty.

Nový Zéland: Incident na koncerte

Tento fail nie je cestovateľský, ale udial sa počas našej deväťmesačnej cesty, takže je sem zaradený. Počas skvelého koncertu AC/DC vo Wellingtone Marta asi po piatej pesničke pocítila teplý prúd pod kolenom. Nie, nebolo to pivo, ani dážď. Pokazilo jej to náladu minimálne na pol hodinu, takže si obľúbený song Highway to hell veľmi neužila. Z hostela sme boli už odcheckovaní a nad ránom sme mali let do Austrálie. Potajomky sa jej predsa podarilo osprchovať a prezliecť na hosteli.

Čo by sme robili inak?

Z otočky by som dotyčnému fľasla (Marta).